útočia na mňa klamstvá z každej strany
a ja nimi opitý,
vo svojom vnútre
do zabudnutia upadám.
Posielam pozdravy,
po oboch stranách nekonečna
v sebe samom pravdu popieram stratený.
Nenechávam sa ani nachvíľu
zmiasť svojimi chuťami.
Upadám, na dne sa strácam,
pod všetkými hladinami morí ľudstva.
Sám ja, hercom na javisku som,
zažaté reflektory
a v hľadisku nikoho niet.
Tak celkom dokaličený pravdou,
kráčam stále, noha pred nohu, rovno,
neznámemu neznámu v ústrety.
Čakám, že mi niekto zatlieska
a ja sa budem môcť konečne ukloniť.
Opona sa za mnou zavrie
a celkom ma pohltí tma zákulisia.
Možno ma tam budeš čakať ty
s kyticou kvetov pre mňa
a možno pôjdem domov sám.
Radšej sa do ničoho mimo mňa nestarám,
len sa nechám viesť tou čiarou.
Bielou a tenkou, pretínajúca
pahltnú, bezodnú tmu.
Stratil som niť a v zápale hry praskol nechtiac strunu.
Tak preto som len poet,
umelec a milovník života.
Ktorý na nič nečakané nečaká,
doma na javisku bez potlesku,
stratený v tomto svete.
Nebude to posledná hra,
kde sa vyzlečiem pred tebou bez hanby donaha.
Až si môj výstup príde niekto pozrieť,
zdvihnem pohľad od zeme
a hra bude dohraná...
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
gothicpoethic
14. 3.marca 2009 12:36
Nikto, kto sám seba nazve poetom a umelcom ním nie je
Napíš svoj komentár