Nočný intrákový sentiment

Stáli sme spolu na balkóne opretí o mierne navlhnuté a takmer dokonale skorodované zábradlie a fajčili sme cigarety. On klasickú červenú LMku, ja mentolovú Petru. Pri posteli nás čakal ešte nejaký ten zbytok vína a na postel notebook s rozohratou hrou, ktorú sme začali niekedy večer. Teraz mohli byť tak tri hodiny ráno a nebyť toho, že sme na internáte, asi by sme naokolo nezahliadli ani živú dušu.

Takto sme sa však smiali na tom, že dole po cestičke išli dvaja chalani, ktorí sa navzájom podopierali, chodník im bol široký a strašne falošne si spievali nejakú pesničku. Pozrela som sa na neho. Trochu strapatý, s nedbalo zarastenými lícami a bradou a žiarivo zelenými očami, ktoré v tejto polotme nebolo tak dobre vidieť. Všimol si, že si ho zboku prezerám, preto ku mne otočil hlavu, usmial sa tým svojím neodolateľným úsmevom, našpúlil pery a dal mi pusu na čelo.

Spokojne som privrela oči a zložila som mu hlavu na plece. V niektorých okamihoch, odkedy som bola s ním, som mala proste iba chuť nič nehovoriť, iba tak stáť a vnímať jeho prítomnosť. Odkedy som bola s ním, veľmi mnohé sa zmenilo.

V tej chvíli však prehovoril:
"Vieš, čo je úžasné?"
Ani som sa na neho nepozrela, iba som ďalej sledovala dvoch opitých študákov, ktorí už takmer zašli za roh:
"Čo také?"
"Že nie si iba moja frajerka."
Tentoraz som už zrak uprela do jeho očí:
"Ešte čo som?" mierne pobavene som sa ho opýtala a zahasila špak.
"No, ty si aj môj najlepší priateľ. Ja nikomu teraz nepoviem to, čo tebe. Nie je to tak, že mám frajerku a mám svojho najlepšieho priateľa. Ja mám teba a to stačí."

Mlčala som. Áno, niečo sme už predtým vypili, ale on býval úprimný triezvy aj pripitý. Pousmiala som sa a pobozkala ho so slovami:
"Ľúbim ťa."
V tom momente som si uvedomila, ako veľmi. A niežeby ten príbeh bol niečím zaujímavý, niečím výnimočný alebo originálny. Len som si uvedomila, že tak by to malo byť a že to tak aj reálne je. A že aj keď máme obidvaja svoje chyby, ani jeden z nás by nedopustil, aby stratil toho druhého.

Spomenula som si na to, že sa nehanbil so mnou počúvať hudbu, ktorú nikdy predtým nepočúval a nehanbil sa priznať, že sa mu páči aj že sa mu nepáči, že bol ku mne vždy otvorený a hovoril mi pravdu a nič nezatajoval aj v prípadoch, kedy to pre neho nebolo dvakrát prívetivé.

A stýkrát som si uvedomila, že povedať, že Ho ľúbim proste nestačí. Uvedomila som si to, silno som sa k nemu pritisla a v duchu požiadala Boha:

"Len prosím, nech už je to navždy."

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu