Každý deň stretnúť človeka, to stačí. Slová básnika Jána Kostru interpretujú jednu zo základných myšlienok sociológie – človek sa stáva človekom len v prítomnosti iných ľudí. Sú to práve ľudia, s ktorými sme v každodennom kontakte a aj tí, ktorých vídame len raz za uhorský rok, no o to viac sa vieme potešiť ich prítomnosti. Tu sa teda ponúka otázka, ako na nás každodenná konfrontácia s ostatnými vplýva a aké typy vzťahov navzájom vlastne utvárame, či už vedome alebo nevedome.
Jedným zo základných vzťahov je kamarátstvo. Pod týmto pojmom si predstavím chalanov z mesta, s ktorými môžem zájsť na pivo a nad pohárom zlatistého moku pokecať o babách, škole, športe alebo si schuti zanadávať na politiku a rodičov. Kamarátstvo mi príde povrchné, pretože kamarátovi sa nedokážem zdôveriť s tým, čo mi buď spôsobuje trápenie alebo mi prináša radosť. Tieto veci sú hodné uší mojich priateľov. Ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ľudí, s ktorými mám veľa podstatných spoločných zážitkov. Ľudí, u ktorých som si stopercentne istý, že ma nenechajú v štichu. Hovorí sa, že nájsť priateľa je ako nájsť poklad. Nezostáva mi nič iné, ako súhlasiť. Môžeme mať kopy peňazí, drahé autá, žiť si ako prasce v žite a zadúšať sa slávou a aj napriek tomu všetkému budeme chudobní – pretože pravý priateľ sa kúpiť nedá.
Mnohí zastávajú názor, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Dôvodom tohto tvrdenia je predpoklad, že toto priateľské puto časom prerastie vďaka sympatiám do vyššieho stupňa, do lásky. Láska, láska, láska. Snáď najfrekventovanejšie slovo vo všetkých jazykoch sveta. Je to ona, kto prenáša hory, kto všetko vylieči, kto je silnejší než smrť, kto kvitne v každom veku a kto nevymrie po praslici. Ale čo je to vlastne tá „láska“? Na začiatku sú vždy dva páry očí a jeden pohľad. Vraví sa, že oči sú zrkadlom duše a rovnako je známe, že pohľadom všetko začína. Na základe čoho si teda vyberáme, na kom náš pohľad spočinie dlhšie, ako je potrebné? Šaty, výzor, tvár, oči, chôdza, postava, úsmev. Všetko faktory, vnímané zrakom. Stačí malý impulz, ktorý nám dodá odvahu potrebnú na oslovenie dotyčnej osoby. A v tej chvíli je to len hop alebo trop, pretože aj pod krásnou, farebnou, voňavou škrupinou sa môže skrývať rozumové vzduchoprázdno a sivé myšky možno ukrývajú mozgové kapacity nositeľov Nobelovej ceny. V normálnom prípade vznikne na základe spoločných vlastností, záujmov a rovnakých názorov kamarátske puto. Neskôr, ak sa pošťastí postupujeme na vyšší schodík menom priateľstvo. A nakoniec ani nevieme ako a stojíme na najvyššom schode stupňa víťazov so zistením, že naše vlastné srdce nám už nepatrí. Máme ho totiž v úschove človeka, pre ktorého bije. A to je láska – nežiť pre seba, ale pre toho druhého.
Doteraz sme sa sústredili na pozitívne typy medziľudských vzťahov. Nemali by sme však zabúdať, že rovnako nás ovplyvňujú aj negatívne vzťahy, ktoré vytvárame alebo ktorých súčasťou sa stávame, napríklad rivalita či nepriateľstvo. V týchto prípadoch sa nejedná o bohatstvo človeka. Negatívne vzťahy sú len prirodzeným protikladom tých pozitívnych, ktoré si tým pádom viac ceníme. Tak ako karta bude mať stále rub aj líc a svetlo nemôže existovať bez tmy, budú nás aj negatívne vzťahy kúskami nás samých. Sme predsa len ľudia a aj napriek tomu, že sme „pánmi tvorstva“, stále nie sme dokonalí.
Či už si teda po pojmom „vzťah“ predstavíme kamarátstvo, lásku, nenávisť, zhodneme sa na jednom – napriek tomu, že je to vec nehmotná, znamená pre nás viac ako všetko hmatateľné v našom živote.

 Blog
Komentuj
 fotka
kat  9. 12. 2009 23:52
pekný blog
Napíš svoj komentár