„ Nemôžem. A stále je tu aj Martin.“
„ K Martinovi som ti už povedal, nemôžeš celý život ostávať vo vzťahu, ktorý sa už skončil, nemôžeš celý život myslieť na to, ako ti bolo s Martinom a hľadať ho v každom novom vzťahu, lebo nikdy nebudeš opäť šťastná.“
Nevedela kadiaľ ďalej rýchlo vykročiť. Cítila, že najlepšie by bolo sadnúť si na chvíľu na jej križovatke a rozmýšľať. Ale nesedí tam už dlho?
Celý život je nekonečným príbehom. Kolotoč, v ktorom si raz hore a raz dole. A ona akosi uviazla dole. Ani nie dole, ako ešte hlbšie, než dole. Namiesto toho, aby sa nechala vytiahnuť z bolestí, rán a pádov, ostávala dole a každý nový úder ju tlačil hlbšie a hlbšie.
To najkrajšie na živote je mať skutočného priateľa, s ktorým sa dá o všetkom porozprávať. Ale láska a kamarátstvo sú zároveň najväčšími slabinami pre tých, ktorí skutočne cítia. A toto Kristína už veľmi dobre poznala. Možno to pred troma rokmi pokazila aj ona sama. Práve tým, ako hlboko nechala preniknúť bolesť z večnej straty Ondreja a Michala. Svojou neschopnosťou vstať a ísť. Možno aj Zuzka potrebovala, aby ju niekto objal. Možno to ani pre ňu nebolo jednoduché. A možno nebolo ani jednoduché pozerať sa na upadajúcu Kristínu, pre ktorú všetko strácalo zmysel- vzťah s Martinom každou snahou presviedčať ju o zbytočnosti jej trápenia sa, trápnou snahou hlúpych slov, kamarátstva, v ktorých strácala istotu, jej vlastný život stávajúci sa pustatinou plnou ozvenami výčitiek. Prečo nevedela, že tá nehoda sa bude týkať ich? Prečo im nikdy nepovedala „ďakujem“ a „ospravedlňujem sa“? Keď spomína, toto ju tlačí stále. A v priamej úmere s tým vzrastala v nej iba túžba pomsty, túžba vidieť, ktorých má rada a ktorý sú ďaleko, ako napríklad Miro, či jej bratranec, túžba po jej vlastnej smrti a s tým aj čoraz väčšie ubližovanie sebe samej. Všetko ostávalo visieť nad ňou ako ťažký balvan, ktorému stačí málo, aby z útesu spadol priamo na ňu. Ani nevedela, ktorá spomienka sa na ňu valí ako prvá. Každá mala svoju nemerateľnú váhu. Nie svojou maličkosťou, ale veľkosťou.
Bol január, koniec januára a Kristína bola doma na chorej. Brala antibiotiká a mala zápal priedušiek. No už jej bolo lepšie a išla pozrieť starú mamu. Vravela si „ to mi neuškodí.“ Veď ona bývala len v bloku oproti a teoreticky sa nič nemohlo stať. Ten blok má tri vchody. V prvom býval Alex, v druhom ona a ten tretí... Tam býval Ondrej aj s bratom a sestrou a mamou. Keď od starej mamy odchádzala, Alex stál pred vchodom. Akurát si pripaľoval cigaretu, ktorú, keď ju uvidel, zahasil.
„Ahoj!“ povedal svojim úlisným tónom a uškeril sa.
„ čo chceš?“ odpovedala ostro, nakoľko vedela, že niečo zamýšľa.
„ Len sa s tebou porozprávať.“
„ Vážne a o čom sa máme my dvaja baviť?“ už vtedy ho nenávidela.
„ Poznám tú partiu, s ktorou sa bavíš a nie je to nič pre teba. Ty máš na viac..“
„ Pozri, do toho, s kým sa bavím, ťa...“
„ Nie, nie, nie! Počkaj- nie tu, teraz a tak zhurta. Môžeme sa o tom porozprávať pri káve. Pozývam ťa.“
Chcela si vypočuť, čo také zaujímavé jej chce o nich povedať a tak s jeho nápadom súhlasila. Ale bola to chyba a zanechala na nej znak až do konca jej života.
Rozprával samé nezmysli, akože oni sú mu dlžný peniaze, pričom on bol ten, čo mal na každom rohu nejaké dlhy.
Zrazu, len tak z ničoho nič jej položil otázku, či s ním nechce chodiť a pokračoval:
„ Pozri, musíš si dobre premyslieť každý svoj krok. Viem, že ak sa dáme dokopy, tvoji rodičia, tvoj brat, budú proti nám, ale ak sa o niečo pokúsia, ja ich zlomím. Ja mám známosti. Poznám aj mafiu a tvoj otecko, aj keď robí u polišov, nezmôže vôbec nič. A viem aj to, že ak ma teraz odmietneš tiež sú za tým len oni. Tak si dobre premysli svoju odpoveď!“
Kristína bola v tom čase veľmi hlúpa a naivná. Pri pohľade spätne nechápala ako mohla všetkému uveriť. Vhodila do seba zhruba piaty pohárik za sebou.
„ Už som sa rozhodla,“ povedala trochu neisto „ Chcem s tebou chodiť.“
Vybrala si cigaretu z krabičky a chcela si ju zapáliť zápalkou.
„ Ale, Kristína, tu máš oheň...“ zapálil jej ju on.
Začínala byť čoraz viac nervózna a už vtedy jej liezol na nervy. Oprela sa o sedadlo a druhou rukou o sedadlo druhej stoličky.
„ Kristína, sadni si normálne!“ skríkol „ Takto správna dáma nesedí. Prepáč, ale rozčuľuje ma, ak sa niekto nevie správať. Ja ťa ale naučím ako sa správa správna dáma. Ja ti dám všetko.“
„ Prosím ťa, nevieš, kde je tu záchod?“ opýtala sa naliehavo.
„ Ale viem, poď, ukážem ti.“
Bolo jej jedno, či pôjde s ňou, alebo nie. Bola poriadne spitá a unavená, znechutená... a stále si nemyslela, že by mohol byť až taký sviniar.
Zrazu sa ocitli v miestnosti, kde bola tma. Zavrel dvere. Otočil si ju k sebe a jednou rukou ju držal.
„ Pusti ma,“ chcela mu svoju ruku vytrhnúť z tej jeho.
„ Ale, no tak, Kristína, nebuď ako malá,“ pritiahol si ju k sebe.
Jeho odporný dych plný alkoholového pachu ju objímal spolu s ním. Začal ju bozkávať a bolo mu úplne jedno, že jeho bozky neopätuje.
„ Nenávidím ťa!“ vravela si v duchu „ Nenávidím aj seba!“
„ Pusti ma!“ povedala hlasnejšie a omnoho ráznejšie, no jeho bozky sa stali ešte silnejšími a rukou jej začal prechádzať po oblečení, ktoré rozopínal. Jeho odporné ruky sa dotýkali najprv všetkých jej intímnych miest. Potom jej ruku položil na jeho penis, silno stisol a sám sa tak urobil. Napokon ju stisol na kolená a hlavu pritlačil k penisu s vetou : „Musíš!“ Dvíhal sa jej žalúdok, keď si na to spomínala. Na duši ešte stále cítila vpálené písmeno hanby. Ešte stále počula otázky jej rovesníckej susedky, či mamy a brata „Ty si s ním bola von?“. Ešte stále sa v nej ozývala Patríciina veta, ako pred pár rokmi „Mojim bratom povedal, že ste si spolu užili.“ Ešte stále a navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár