Za oknom padá sneh, ktorý už pokryl celú krajinu navôkol. V izbe ešte slabo horí sviečka. V Kristíniných očiach sa nachádzajú slzy a zmätenie. Neistota, ktorá ju núti ísť ďalej a nespať na vavrínoch. Možno je táto cesta tá, na ktorej má niečo dokázať. Možno týmto smerom sa posunie ďalej. Možno bude mať dostatok síl vziať kormidlo do svojich rúk a udržať ho tak, aby sa loď jej života druhý krát nepotopila. Ešte stále v nej doznievajú spomienky na moment, keď sa z minimálnych síl stavala na nohy. Nechápala, kto ju z vody, kde sa topila vyťahoval. Nechápala, prečo jej dávali prvú pomoc, keď ona už viac žiť nechcela. Nechápala, prečo ranený človek nemôže tíšiť svoju bolesť alkoholom. Nechápala, prečo nevidí nikoho z tých ľudí, ktorých predtým tak ľúbila a ktorých tu v tej chvíli potrebovala. Do jej tvári sa vracal trpký výraz pri spomienke na minulé udalosti. Kde boli jej najbližší, keď na svojom už nie detskom, ale ešte ani nie dospelom tele cítila dotyky ožratého suseda nie oveľa staršieho suseda!? Prečo jej všetci vyčítali smútok za ľuďmi, ktorí s ňou jednali ako jedny z mála úprimne!? Kde boli všetci, keď nezvládla vysokú školu, cítila sa ako posledný debil, keď chcela žiť už život podľa seba, no skončila na ulici!? Kde boli všetci, keď v zime mrzla počas nocí, v zime sa snažila o svoje prežitie a jediní, ktorí ju z toho ťahali boli úplne cudzí ľudia!? A kde boli všetci, keď sa jej ďalší vzťah, ktorému verila, premenil na peklo!? Možno nebola až tak dôležitá, ako sa mohlo zdať. Vlastne bola nula bez vzdelania, dcéra ženy z detského domova, malé škaredé káčatko! A možno na jej premenu nebolo treba ani tak veľa. Pozerala von oknom. Na dvere klopú Vianoce a ona sa ešte stále topí v dlhoch. Trpkosť v tvári sa roztápala v pohári vína. Odmietla liečbu, ale verí, že ju zvládne aj bez lekárov. Veď sú tu... Pozrela vôkol seba na zariadený byt. Spomenula si na jedno ráno.
„ Ahoj, moje zlaté! Si doma? A Katka?“
„ Áno, sme. Prečo?“
„ Nesieme vám pár vecí, ale musíte nám pomôcť,“ bola to jej kamarátka, s ktorou sa poznali už dlhé roky. Často sa hádali, ale stále nestratili medzi sebou kontakt.
V to ráno prišiel pomáhať aj jej bývalý. Martin. Človek, ktorý jej už nikdy nebude ľahostajný, no nikdy mu už nebude vedieť byť ani kamarátkou. Nie je to tak dávno, čo sa jej priznal k jeho láske a mysliac si, že „áno“ je viac než nereálne vyhýbal sa jej odpovedi. Ale ona musela každý deň hľadať spôsob, ako mu povedať, že to, čo k nemu cíti je to isté, čo on cíti k nej. Láska. Že ho ľúbi. Potrebuje. Chce. Ľudia vôkol nich však nemali ten istý názor. Kristína s Martinom podľa nich nemali byť spolu. Nemali sa ani ľúbiť!
„ Kika, mám pre teba jedno prekvapenie!“ oznamovala jej s nadšením kamarátka do telefónu akurát vo chvíli, keď sa ponáhľala na prvé stretnutie s Martinom.
„ Aké prekvapenie?“ pýtala sa nechápavo.
„ Uvidíš na nácviku. Potrebovala si herca. A ja mám pre teba viac, než herca.“
„ Prosím!?“ prerušila svoju rýchlu chôdzu a zastala. Myslela si, že sa v tej chvíli ani nenadýchne a pokračovala: „ Snáď nemáš na mysli Tomáša!?“ vyhŕklo z nej pri myšlienke, že by ju chcela dať späť dokopy s jej bývalým, ktorý ju opustil.
Ostávala ticho.
„ Takže áno. Ty nás chceš dať späť dokopy, alebo o čo ti, do čerta, ide!?“
„ Mali by ste sa porozprávať. Ja síce nepoznám Martina, ale Tomáš a ty sa k sebe hodíte a nie je správne, že taká láska skončí zo dňa na deň.“
„ Dosť! Ja sa s ním rozprávať nebudem! Opustil ma a tam končí celý príbeh. Dobre ma počúvaj: Teraz, áno, teraz,“ zdôraznila „ idem na stretnutie s Martinom. A už niet cesty späť! Lebo ja ho neopustím, neopustím ho kvôli niekomu takému ako je Tomáš! Ak chce, nech ide hrať. V umení nikomu brániť nebudem, ale nech sa nepletie medzi mňa a Martina, lebo ja ľúbim Martina a nie Tomáša. A keď Martina stratím len kvôli tomu, že ty alebo Tomáš urobíte akýsi priestupok, budem to s Tomášom veľmi vážne riešiť. Dúfam, že si rozumieme. Ďakujem za pochopenie! A teraz budem končiť. Ponáhľam sa za Martinom. Ahoj!“ zložila. Opäť pridala v chôdzi, ale príchodiac k miestu stretnutia, uvedomovala si stále viac, že to, čo ich čaká nebude ani náhodou jednoduché. O to ťažšie to bolo aj v tej chvíli, keď ho videla dolu. Nával spomienok bol už polroka bolestivý. Myšlienka na to, že už ho nikdy nebude môcť objať, pohladiť, byť vedľa neho, tiež nebola jednoduchá. Ale už jej nemohol nikto pomôcť. Predtým ju zahnali do úzkych. Ukázali jej aká je slabá a ako ľahko dokáže zhrešiť a ublížiť, keď v momente úplnej samoty na bojisku o ich lásku a vzťah zradila, podviedla ho s „kamarátom“, a z bojiska odišla so sklonenou hlavou zatiaľ čo všetci ostatní tam vzpriamene stáli. Teraz ju nechávali v plameňoch. A jeho jej situácia, samozrejme, tiež nezaujímala.
„ Prišla som sa sem postaviť na nohy,“ vstala z kresla a podišla k oknu bližšie „a ja som zatiaľ len naháňala, čo som dávno stratila.“ Zhrnula jej situáciu mysliac na Martina a spomenúc si na fotky v kuchyni a pripravené sviečky čakajúce na zapálenie. Aj to bol kúsok toho, čo už nikdy nevráti späť. Pripadalo jej to všetko ako včera. Včera tu boli. Bolo to včera, keď mala možnosť vidieť ich úsmev, počuť ich hlas, smiech. Bolo to včera, keď sa jej zdalo, že všetko okolo zmĺklo a nevydalo ani slova a ona zrazu nebola schopná spomenúť si na to, čo si všetci spolu museli prežiť. Spomínala... Na deň, keď prvý krát nastupovala do autobusu bez úsmevu na tvári. Prvý krát ju šofér videl s očami plnými sĺz, čo sa, žiaľ, nedalo ovplyvniť. Tak ako veľmi chcela a snívala o tom, že sa raz so „svojimi štyrmi“ ešte stretne a povie im len jedno slovo, len úbohé „Ďakujem!“, tak si zrazu uvedomila, že bolo neskoro ešte niečo povedať. Sadla si na sedadlo v autobuse a tak hlasno, ako sa len dá, pustila si Stratovarius. Počula len hudbu, ktorá jej išla zo slúchadiel a nikoho vedľa seba, žiaden autobusový ruch. Vedela, že ľudia si k nej prisadajú a vystupujú u nich doma, že vystúpili, aj nastúpili ľudia, ktorých poznala, ale neuvedomovala si to. Nič nevnímala. Tvár si prikrývala dlaňou a pod ňou sa nachádzalo tisíce sĺz a v hlave sa striedalo toľko myšlienok, že aj keby sa pýtala iných, nikto by jej nestihol odpovedať. Pýtala sa „Prečo? Prečo práve oni? Kde je Boh? Kde bol, do frasa, keď sa to stalo?! Prečo tam nemohol sedieť niekto iný? Prečo nie Alex, ale práve Ondrej a Michal? Čo bude s Matejom? A kde, do čerta, je Miro!?“ Samozrejme, na niektoré otázky odpoveď vedela. Ako napríklad, že Miro je v zahraničí, pracuje a o všetkom sa dozvedel len na poslednú chvíľu, aj to od nej. Nechápala, prečo o tom nevedel skôr. A chýbal jej. Vedela, že čo sa týkalo Ondreja a Michala, rozhodol sa tak Boh, aj keď „Kto vie prečo!?“ Bola si vedomá toho, že želať niečo zlé niekomu inému, je ako rúhať sa Bohu. Ale ona sa v tej chvíli cítila ako bežec, ktorý beží púšťou sám a zrazu v cieli omdlel. Pochybovala o Bohu, jeho existencii, spravodlivosti a všetkom, čo sa k Nemu viaže. Autobus prešiel hranicu mesta s dedinou. Vstúpil práve tam, kde bývala. Bola na mizine. Hlavu si oprela o sedadlo pred ňou. Hľadela do zeme.
„Viem, kde vystúpim!? Do akého pekla!?“ Peklo... V tom čase to bol výstižný názov pre mesto, kde bývala. Na autobusovej stanici ju čakal priateľ. Ničomu nechápal. Nedokázal to. Pozeral sa na ňu a bol mimo zrejme viac, než ona. Mimo z toho, ako vyzerala. Prvý krát za celý čas, čo sa poznali, za necelých osem mesiacov. Potom nasledovalo kvetinárstvo, Ondrejova kytica- to miesto piva! A v nej sa ešte aj po rokoch pri tejto spomienke hrnuli do očí slzy a zbieral sa v nej hnev. Zapálila sviečky a spomínala ďalej. Tie písmená, ktoré tak pomaly čítala zo stuhy, ostávajú v jej pamäti. P.O.S.L.E.D.N.É.Z.B.O.H.O.M.O.D.K.A.M.A.R.Á.T.O.V
Posledné. Vzala kyticu do rúk, ako niečo, čo do nich vziať nechcela, ako niečo, čo bolo krehké a nesmelo sa tomu nič stať. Bolo to to posledné, čo mohla ešte Ondrejovi dať. Dovliekla sa s kyticou domov. Martin odišiel a ona musela ísť za Zuzkou. Opäť a stále dookola. To isté. Tie isté správy. Čo sa stalo!? Čo sa deje!? Čo ľudia vravia a čo je pravda!? A zrazu prestávala dýchať.
„Kristína, nevieš, čo je s Matejom? Dnes mi niekto vravel, že ani on neprežil.“
„Dobre,“ vravela si v duchu „Zhlboka dýchaj. Dýchaj, dievča, neomdlievaj! Všetko bude dobré.“
„ Kurva, tak už dosť!“ zanadávala nahlas, nech sa z nej uvoľní všetok hnev, ktorý sa v nej hromadil a pokračovala „ Matej žije a bude žiť!“
Keď mala podávať ďalej nové informácie, ktoré vedela, hlas jej akosi zhrubol, slová sa stali nezrozumiteľné a pred ňou sa všetko rozmazávalo.
„ Už viem, kto bol ten tretí,“ povedala „ Aj toho som poznala.“ A v jej vnútri akosi všetko horelo. Mozaika jej života, v ktorej každý človek mal svoje vlastné miesto ostala narušená, ale tie prázdne miesta nešlo nahradiť. Kristína si ďalej spomenula na večer pred ich pohrebom. Odmietla všetkých nových ľudí a porozbíjala celé mesto. Zuzka ju zavolala von. Mali v záujme dostať ju do novej partie ľudí. Kristína však len zodvihla pohľad od zeme: „Toto tu neznesiem!“ povedala na skupinu ľudí, ktorá stála trochu ďalej od nich. Hlavou jej prebehli najvýraznejšie spomienky na Michala a Ondreja a vyhlásila: „Nemám záujem spoznať nových ľudí,“ a odišla. Zavolala Mikimu. Bol to psychológ, filozof a človek, ktorý rád používal cudzie výrazy zároveň. Prebrali všetko, kto boli, čo sa stalo, čo pre ňu spravili a odprevadil ju medzi tých ľudí spred kina, od ktorých odišla. Spomenula si, ako chcela všetko rozbiť. Pousmiala sa nad tým. V ten večer chcela rozbiť všetko, od čoho sa nádherne odrážal svit mesiaca a čo by malo pri rozbíjaní „taký fajný kovový zvuk“. Stačilo, že by sa na ňu čo i len niekto škaredo usmial a dostal by výprask. Stačilo jedno slovo a strhla sa hádka. Sadla si na betónový obrubník.
„Tuším sa už upokojila,“ Povedala Zuzka Mikimu. Stáli pred ňou.
„ To je len chvíľkový stav, kým sa v nej nenazbiera ďalšie množstvo nepriaznivej energie. Poznám to,“ odpovedal jej.
„ Už to mám!“ vykríkla Kristína „ Zabijem Alexa a oni ožijú,“ smiala sa a plakala zároveň. Načisto strácala zmysli. Veď ani nevedela, kto každý okolo nej chodí. Ani kamarátov nespoznávala.
„ Tá sa načisto zbláznila!“ pozerala sa na ňu Zuzka, ktorá z toho začínala byť mimo a nechýbalo veľa, aby vybuchla aj ona.
„ Kristína,“ sklonila sa k nej „ Čo si povedala?“
„ Zabijem Alexa... Zabijem ho a oni ožijú!“
„ Uvedomuješ si, čo hovoríš?“
„ Áno, budem vraždiť!“
„ Kristína, to nie je vtipné!“ snažila sa ju z toho dostať.
Kristína sa postavila a podišla k pouličnej chrómovanej lampe. Zhlboka sa nadýchla a päsťou do nej udrela.
„ A čo je tu, do čerta, vtipné!? Nič! A aj keď sa Boh snažil o najväčší žart tohto storočia, zrejme mu nedotieklo, že to také vtipné nebude, že by bolo omnoho vtipnejšie, keby na ich mieste bol Alex!“ opäť kričala.
„ Mal si byť radšej ticho,“ pozrela Zuzka na Mikiho a ako keby sa z neho snažila vytiahnuť riešenie, čo ďalej. Kristína opäť zmĺkla a zastala na jednom mieste.
„ Zajtra to bude najhoršie. Kristína, počúvaš ma? Lebo ak nie, teraz dobre počúvaj! To najhoršie ťa čaká zajtra, keď budú zatvárať ich truhly, pomaly ich dvíhať a odnášať a ty budeš mať chuť kričať, nech ich zložia. Stále nebudeš veriť tomu, že sú mŕtvi. Budeš chcieť, aby z tých truhiel vstali. Bude to hrozné, keď ich budú spúšťať do zeme a zasypávať hlinou. To bude najhoršie. Ale ty pokojne krič, nadávaj, hádaj sa, ale len do zajtrajšej polnoci! Potom už nie... Potom za tým urob hrubú čiaru. Stalo sa, čo sa stalo, ale nikto to už viac nezmení..“
Kristína sa prebrala zo spomienok. Boleli, ale už, našťastie, nie tak veľmi.
„ Chýbate nám tu,“ vyslovila pološeptom. Na chvíľu sa zamyslene zahľadela do horiacich sviečok. Spomenula si na Mareka. Ten človek bol niečim iný. On stál vedľa nej nie jeden krát. Aj on sa jej zastával ako niektorí ďalší zákazníci. Aj on s ňou viedol dlhé rozhovory. A na prvý pohľad jeden z mnohých jej srdcu blízkych zákazníkov odhalil niečo, čo bolo v jej živote prirodzenou súčasťou. Prirodzenou súčasťou už niekoľko rokov. Jednou ranou zmenený život.
A teraz jej chýbal jeho hlas, smiech. Pousmiala sa a vzápätí znovu zvážnela.
„ Váš ďalší človek. A ja mu nesmiem ublížiť. Niečo som vám sľúbila,“ odvrátila sa od fotiek. Už neverila sama sebe. Neverila tomu, že by nedokázala ublížiť. Neverila tomu, že niekto by neublížil jej. „Tak prečo?“ pýtala sa sama seba mysliac na to náhle prepojenie. Martin sa z jej života vytrácal, nastupoval Marek. Ale : „Komu to má pomôcť? Jemu? A čo ak mu ublížim? Mne? Na mňa je už neskoro.“
„ Deje sa niečo?“ opýtal sa jej Kamil, keď vošiel do kuchyne. Bol to jej dlhoročný kamarát.
„ Čo by sa dialo, bratm?“ snažila sa nadhodiť zvesela.
„ Máš taký zvláštny výraz v tvári,“ odvetil.
„ Bratm, je normálne, že ti niekto chýba? Niekto, koho dlho nepoznáš? Ale ja s nim nemôžem byť. Ja ho mám len odprevadiť. Vlastne, čo to trepem!? Aké chodenie?“
„ Hovoríš o Marekovi, však?“
Kristína sa trpko zasmiala a s povzdychom pokračovala: „ Minulý týždeň som mu chcela volať, lebo som sa cítila zle. Bola som si istá, že ho nechcem, pretože nás zatiaľ veľa nespája. Okrem bolesti,“ cítila, že jej zviera hrdlo. Rozprávať o nich vždy? Prečo!? Tri roky neustále niekto príde, kto ich poznal! Tri roky sa dozvedá o nich nové veci a zisťuje, že mali dosť spoločné! Tri roky! A teraz je už naozaj zo všetkého zmätená! „ Stratili sme obaja tých dvoch, obaja sme pre niečo plakali v tom istom čase, keď som robila v bare a na nič iné si zatiaľ nespomínam, čo by nás spájalo. Ale tento víkend som prišla na to, že nás spája aj láska k prírode, máme podobný smiech,“ začala sa smiať „ Vlastne rovnaký, keď dostaneme záchvat smiechu,“ zvážnela „ A teraz mi to trdlo chýba! Jop, bratm, chýba mi jeho hlas, smiech, ktorý máme rovnaký, chýba mi on!“
„ To poznám. Viem, o čom hovoríš“ sadol si na stoličku.
„ Ale! Ty si tiež trdlo!“ zasmiala sa „ Rovnaké ako ja,“ dodala s povzdychom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ak sa niekomu zrúti svet raz tak sa s toho ako tak dostane, ak sa mu zrúti druhý krát, tak si to buď hodí alebo ho predošlá skúsenosť posilní a zvládne to a bude všetko vidieť úplne ináč a bude môcť byť oporou iným. No a keď sa mu zrúti aj tretí krát... to ešte neviem.