I.
Ulica je zrána prázdna. Na jej konci stojí maličký dom s veľkou záhradou plnou stromov a kvetín. Z prízemia vedie drevené točité schodište na poschodie plné dverí do izieb. Oproti nemu sa nachádza Karolínina izba. Steny sú oranžovej farby, nábytok svetlý, písací stôl pri okne, na ňom knihy, váza s bielou ružou a zavretý notebook, posteľ, posteľné oblečenie tyrkysovej farby. Karolína ešte spí. Jej dlhé čierne vlasy zakrývajú vankúš. Vedľa postele je nočný stolík, na ňom budík modrej farby. Budík zvoní. Karolína ho lenivo berie do rúk a vypína ho. Položí ho späť a lenivo vstáva.
A kdesi v druhej časti mesta sa nachádza vysoká bytovka. Medzi toľkými izbami v nej sa nachádza iba jedna významná. Steny sú modrej farby. Nábytok tmavý. Na písacom stole veľký stolný počítač. Na posteli spí ryšavý chlapec. Zvoní mu budík na mobile. Vstáva.
Ulice sa takisto preberajú. Začínajú byť plné áut a rozhovorených ľudí. Karolína sa medzi nimi prediera, až dôjde k veľkej budove gotického štýlu. Nad vchodovými dverami stojí nápis: „Prírodovedecká fakulta. Katedra fyziky. Katedra matematiky. Katedra geografie.“ Vybieha hore schodmi a pri svojej nepozornosti sa zrazí s akýmsi chlapcom vo dverách. Chodbou občas prejde nejaký študent. Je dlhá a strop je robený do oblúka. Prichádza k veľkým bielym dverám. Otvára ich a vchádza do učebne, kde sú na stenách plagáty so zábermi z vesmíru. Sadá si do lavice. Prednášajúci je už v učebni. Listuje v papieroch. Karolína sa otáča dozadu v triede a zdraví sa spolužiačke, ktorá má dlhé blond vlasy.
„ Karolína Grochová,“ číta prednášajúci.
„ Tu,“ odpovedá, kým si dáva dole vetrovku.
„ Cestovanie vo vesmíre sa predĺžilo o pár minút. Náročná práca. Nemusíte sa ospravedlňovať. Sadnite si.“
Martinov deň prebieha v stredne vysokej budove moderného štýlu, kde robí administratívneho pracovníka. Kráča pokojnou chôdzou chodníkom k nej. Oproti nemu akési dievča, Zdraví sa mu. Martin sa za ňou otáča. Potkne sa a skoro spadne. Zasmejú sa.
„ Prepáč, skoro som si ťa nevšimol,“ povie na svoje ospravedlnenie.
Obaja idú ďalej. Martin vchádza do budovy. Kancelária je plná kníh, zákonníkov. Do kancelárie vchádza aj pán v obleku.
„ Martin, viete, čo je maximálna slušnosť?“
„ To netuším,“ odvetí Martin.
„ Keď vodič autobusu uvoľní starenke miesto,“ zasmeje sa pán, ako keby vtip hovoril len sám sebe. „ Povedzte mi, ako je možné, že ste v práci vždy presne načas!“
Martin sa pousmeje „Snažím sa byť vzorným zamestnancom.“
Pán sa zasmeje „Ste naozaj vzorný. Ako dopadol víkend?“
„ Museli sme presunúť stretnutie na dnes,“ odpovedá Martin zatiaľ čo zakladá dokumenty do kartoték a tie do poličiek. „ Necítila sa dobre.“
„ To je u Karolíny nezvyk,“ zalieva si kávu a Martinovi čaj, „Minulého roku tu brigádovala,“ berie šálky do rúk a dáva ich na stôl. „Šikovné dievča.“
„ To mi nespomínala,“ odpovedá nezaujato a berie šálku do rúk.
Pán si sadne do šéfovskej stoličky. Po tých rokoch rokovaní za túto firmu, skalopevnú vernosť a neoblomnosť ani v tých najťažších chvíľach mu aj právom patrí.
„ Zo začiatku som ju vziať nechcel, ale časom ma presvedčila, že som urobil dobre. Vedela komunikovať v cudzích jazykoch a to bolo vtedy podstatné. Ak preloží nejaké stretnutie, musí mať vážny dôvod. Škoda, že študuje prírodné vedy. Má talent na úplne inú oblasť.“
„ To je pravda,“ prisvedčil Martin „ Bavia ju jazyky. Niektoré ovláda ako svoj rodný. Baví ju aj práca s ľuďmi a zapája sa do mnohých dobrovoľníckych aktivít. Možno sa časom rozhodne inak.“
Kým sa dvaja, jej srdcu blízky muži, rozprávali o jej budúcnosti, Karolína čoraz viac preklínala rozhodnutie pristúpiť na podmienku štúdia na danej škole.
„ Karolína, poďte nám vypočítať vzdialenosť týchto dvoch miest na rovníku!“ vyvoláva ju prednášajúci ukazujúc kriedou k tabuli.
Karolína prichádza k tabuli. Drží v rukách kriedu. Krúži ňou od bodu A k bodu B nedotýkajúc sa tabule a občas prestupuje z nohy na nohu.
„ Viete to, slečna?“ pýta sa prednášajúci.
Kristínou prechádza pocit nepríjemnej horúčavy. Záporne krúti hlavou.
„ Aké tam máme body, o ktoré sa máme opierať?“
„ Bod A a bod B.“
„ Čo o nich vieme?“
Kristína sklopí zrak od tabule k zemi.
„ Napíšte mi základný vzorec na výpočet tejto vzdialenosti.“
„ Neviem to,“ zašepká Karolína.
„ Sadnite si,“ rozkáže jej prednášajúci a berie do rúk kriedu „ Vzorec na výpočet tejto vzdialenosti pre všetkých v tejto miestnosti je dé sa rovná er zet v zátvorke alfa bé mínus alfa á koniec zátvorky lomítko pé. Pre tých, ktorí nevedia hodnotu pé, je 180 stupňov.“ Otočí sa do triedy.
Chlapec s čiernymi vlasmi a zeleným melírom v nich sa hlási.
„ Áno?“
„ Prepáčte, ale povedali ste, že vám máme ohlásiť, keď bude jedenásť.“
„ Áno, ďakujem,“ poklepe po tabuli „ Všetci si to prečítajte doma,“ pristúpi ku katedre a dáva si na jednu kopu dokumenty „ Prajem vám pekný víkend.“
Všetci si berú veci a odchádzajú z učebne. Karolína ide medzi prvými. Za ňou sa rozbehla aj spolužiačka s blond vlasmi. Aj chlapec s melírom.
„ Karolína!“ chytí ju za ruku „Preboha! Čo si to tam stvárala!? Pozrela si sa na to doma aspoň kúsok?“
Karolína ma oči plné sĺz. Nezmôže sa na veľa. Iba vytrhne svoju ruku z Luciinej a vyhŕkne zo seba „Dajte mi všetci pokoj!“
„ Kaja, čakaj!“ zakričí za ňou Tomáš.
Karolína zrazu v sebe naberie dostatok síl, aby vykonala výkrik do ticha. „ Prečo ma nenecháte voľne dýchať!? Viete, že na túto školu nemám! Vždy mám všetko robiť podľa iných! Študovať geografiu, aby som raz robila v meteorologickom ústave, pretože to niekto iný nedosiahol! Nemám právo na to, čo chcem robiť! Nemôžem ani povedať, že mám niekoho rada, lebo ten niekto patrí inej! Nemôžem nič! Ale už ani dýchať!“
Lucia sa zarazí „ Počkaj!“ vykokce zo seba a nadvihne ukazovák dohora „ Akože inej? Veď máš priateľa, ktorý ťa miluje!“
Tomáš len záporne krúti hlavou.
„ Nie, nemiluje. Ani nikdy nemiloval. Podvádzal ma celý čas. Opýtaj sa Tomáša, ak mi neveríš. Spolu sme ho nachytali s inou.“
„ To je pravda,“ prisvedčí Tomáš.
„ Ale už ma to nezaujíma. Človek, ktorého som vždy chcela je niekto iný.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár