Cesta je cieľ

Cestovanie vlakom malo pre mňa vždy zvláštne čaro. Od detstva sa mi páčilo pokukovať po spolucestujúcich, poprípade von z okna na zatiaľ neprebádanú krajinu. Mala som asi 5 rokov, keď sme s mamou cestovali domov. Von bola úplná tma a tak sa nedalo nič vidieť. Oproti mne sedela staršia pani, dôchodkyňa. A ja som veselo kývala nohami, občas som ju kopla. Nie naschvál. Keď ma kvôli tomu matka pokarhala asi štvrtý alebo piaty krát, pani sa iba usmiala a povedala, že to je v poriadku. Že má skvelú novú práčku, ktorá jej pripadne špinavé nohavice z mojich kopancov spoľahlivo operie. Pamätám si, že som si poprezerala jej nohavice, aby som videla či sú špinavé. Neboli. Matka sa jej aj tak ospravedlnila. Hovorila som si, aká je to moderná pani. Moja matka sa stále sťažovala keď musela prať a tejto to vôbec nevadí. Neviem kto bola tá pani a ani kde vystúpila. A čo s ňou dnes je. Neviem ani, prečo sa mi táto banálna scénka vryla tak silno do pamäti. Ale s odstupom času si uvedomujem, že to musela byť milá a láskavá pani.

V mojich tínedžerských časoch som vlakmi cestovala neustále. Najviac som si obľúbila vlakové stanice, také vo väčších mestách, kde nájdete aj nejaké obchody a kaviarne. Neraz som tam videla veľa zaujímavých ľudí. Ľutujem, že som nikdy nenabrala odvahu sa niekomu prihovoriť. Veľa mladých dievčat, ktoré vyzerali umelecky. Ako z instagramu. Nemyslím umelé modelky s lacnými pózami ktorými žobrú o pár lajkov. Ale mladé dámy oblečené v krásnych kabátoch, blejzroch alebo iba letných šatách s ukážkovo strapatými vlasmi. Mladé baby ktoré sa nebavia o klebetách ale o umení alebo štúdiu nejakého zaujímavého odboru. Raz som tam videla čakať na vlak pani vo veku možno 35-40 rokov. Na prvý pohľad by na nej nebolo nič zaujímavé. Normálna žena, ktorá ide domov z práce alebo návštevy. Až po chvíli som si všimla, že vedľa seba má krabicu. V nej boli šteniatka. Podľa môjho odhadu mohli mať tri mesiace. Pripomínali staforda. Bolo to zvláštne. Kam mala namierené? Boli jej? Alebo ich išla niekomu odniesť? Neraz si ku mne prisadli dôchodkyne cestujúce z výletu v Tatrách. Na také mávam šťastie. Vždy vyrozprávajú svoje zážitky z túry. Tie naposledy mali namierené do Košíc a predchádzajúci vlak nestihli tesne kvôli pár minútam. Obdivujem ich, že aj v takom veku majú dostatok energie na takéto výlety. Keď som cestovala do Bratislavy, moje spolucestujúce boli asi 14 ročné dievča s mamkou a babkou. Očividne išli tiež z výletu. Boli unavené, ukazovali si fotky a smiali sa. Spoločný deň si určite užili. Stresoval ich iba prestup, keďže náš vlak mal meškanie.

Vo chvíľach keď som v kupé sama a spoločnosť mi robí iba hudba v slúchadlách mám najviac čistého času na premýšľanie. Bola by som schopná kúpiť si lístok na vlak na druhý koniec republiky a späť iba pre túto chvíľu. 

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu