So zapadajúcimi lúčmi mi tento pohľad pripomenul moje detstvo a prázdniny u starkej. Bola som tam prvý deň, no cítila som sa tam ako doma. Viac doma ako v mojej skutočnej domovine. Bolo tam niečo po čom som tak dlho túžila a ani o tom nevedela. Mala som pocit, že to tam poznám. Bol to ako jeden z tých snov, po ktorom v tebe ostane príjemný nostalgický pocit. Vieš čo myslím? Lenže tento po prebudení neskončil. Práve naopak. Napĺňal sa.
Prvé dni boli pracovné. Spoznať nový pracovný kolektív s ktorým budem najbližšie týždne pracovať, ich tváre a mená v cudzej reči. Všetci boli milí. Hrajú to alebo sú takí naozaj? To uvidíme v najbližšie dni, hovorila som si. Práca začínala o ôsmej a končila o tretej. Obedná pauza mala neobmedzený čas. To som samozrejme nezneužívala. Priateľskosť kolegýň, riaditeľa ba aj primátora ostala nemenná a s úlohami sa mi darilo. Po pár dňoch nastal čas spoznať "susedov". Všetci približne v mojom veku. Teda až na vrátničky, staršie panie. Hneď ma pozvali piť. Susedia, nie vrátničky. Zoznámili sme sa a rýchlo mi ukázali altánok, v ktorom sme trávili nasledujúce týždne. Po práci alebo ich škole sme si každý deň robili pikniky, pili a hrali volejbal. Človek by mal pocit že je na dovolenke. K šťastiu nám už chýbala iba pláž a more. Netrvalo dlho a začalo ma vábiť okolie. A tak keď sa cez víkend moji noví kamaráti pobrali domov za rodinami, ja som blúdila tichými uličkami, ktoré oni už dávno poznajú. Neučarovali mi o nič menej ako v prvý deň. Napriek tomu, že v mojom penzióne varili solídne, nenechala som si újsť skvelé reštaurácie v centre preplnenom turistami.
Dni ubiehali rýchlo. Bolo sedem hodín ráno a ja som sedela v parku na lavičke priamo pred dverami mojej práce. Dnes som prišla skôr. Zatiaľ čo som čakala kolegyňu a popíjala kávu, všimla som si prechádzať deti, školákov s kyticami v rukách. Krásne vyobliekaných a usmiatych. Netrvalo dlho a pochopila som. Dnes je posledný školský deň. Večer sme sa rozlúčili posledným pohárikom so susedmi. Vediac, že sa už pravdepodobne nikdy nestretneme. Oni sa sem v septembri naspäť vrátia. Ja sa však už o pár týždňov budem vracať domov. A od toho momentu budeme o sebe vedieť iba vďaka facebooku.
Chodbami sa po večeroch rozliehalo ticho. Mne to dalo možnosť premýšľať nad mnohými vecami. Nenechala som si újsť ani príležitosť konečne dopísať texty rozpísaných pesničiek. V práci sme sa s kolegyňami navzájom učili nadávky a po robote sme chodili na pivo. Cez víkend ma kolegyňa vzala na výlet a zoznámila so svojimi deťmi. Povedala mi o svojom manželovi a o tom, že na Slovensko často chodia. Bolo to milé. V posledný deň sa so mnou všetci rozlúčili. Sľúbili sme si že ich niekedy prídem pozrieť. Tešila som sa domov? So zmiešanými pocitmi. Ale najviac na svojho psa...
Toto mesto je málo známe. Keď som o ňom niekomu povedala, nikto ho nepoznal a po pozretí na mapu boli všetci prekvapení z toho kde sa nachádza a ako často chodievali okolo, pravdupovediac nikoho priveľmi nezaujalo. Až pred pár týždňami, keď som mu ho spomenula. Nielenže vedel kde sa nachádza, ale rád tam chodil. Bol tam aj v to leto ako aj ja. Bohužiaľ alebo našťastie v rovnakom čase každý na inom meste, možno len pár metrov od seba. Možno ty si bol to niečo, na čo som tam celý čas čakala a čo ma tak veľmi uchvátilo.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár