So zapadajúcimi lúčmi mi tento pohľad pripomenul moje detstvo a prázdniny u starkej. Bola som tam prvý deň, no cítila som sa tam ako doma. Viac doma ako v mojej skutočnej domovine. Bolo tam niečo po čom som tak dlho túžila a ani o tom nevedela. Mala som pocit, že to tam poznám. Bol to ako jeden z tých snov, po ktorom v tebe ostane príjemný nostalgický pocit. Vieš čo myslím? Lenže tento po prebudení neskončil. Práve naopak. Napĺňal sa.
Prvé dni boli pracovné. Spoznať nový pracovný kolektív s ktorým budem najbližšie týždne pracovať, ich tváre a mená v cudzej reči. Všetci boli milí. Hrajú to alebo sú takí naozaj? To uvidíme v najbližšie dni, hovorila som si. Práca začínala o ôsmej a končila o tretej. Obedná pauza mala neobmedzený čas. To som samozrejme nezneužívala. Priateľskosť kolegýň, riaditeľa ba aj primátora ostala nemenná a s úlohami sa mi darilo. Po pár dňoch nastal čas spoznať "susedov". Všetci približne v mojom veku. Teda až na vrátničky, staršie panie. Hneď ma pozvali piť. Susedia, nie vrátničky. Zoznámili sme sa a rýchlo mi ukázali altánok, v ktorom sme trávili nasledujúce týždne. Po práci alebo ich škole sme si každý deň robili pikniky, pili a hrali volejbal. Človek by mal pocit že je na dovolenke. K šťastiu nám už chýbala iba pláž a more. Netrvalo dlho a začalo ma vábiť okolie. A tak keď sa cez víkend moji noví kamaráti pobrali domov za rodinami, ja som blúdila tichými uličkami, ktoré oni už dávno poznajú. Neučarovali mi o nič menej ako v prvý deň. Napriek tomu, že v mojom penzióne varili solídne, nenechala som si újsť skvelé reštaurácie v centre preplnenom turistami.
Dni ubiehali rýchlo. Bolo sedem hodín ráno a ja som sedela v parku na lavičke priamo pred dverami mojej práce. Dnes som prišla skôr. Zatiaľ čo som čakala kolegyňu a popíjala kávu, všimla som si prechádzať deti, školákov s kyticami v rukách. Krásne vyobliekaných a usmiatych. Netrvalo dlho a pochopila som. Dnes je posledný školský deň. Večer sme sa rozlúčili posledným pohárikom so susedmi. Vediac, že sa už pravdepodobne nikdy nestretneme. Oni sa sem v septembri naspäť vrátia. Ja sa však už o pár týždňov budem vracať domov. A od toho momentu budeme o sebe vedieť iba vďaka facebooku.
Chodbami sa po večeroch rozliehalo ticho. Mne to dalo možnosť premýšľať nad mnohými vecami. Nenechala som si újsť ani príležitosť konečne dopísať texty rozpísaných pesničiek. V práci sme sa s kolegyňami navzájom učili nadávky a po robote sme chodili na pivo. Cez víkend ma kolegyňa vzala na výlet a zoznámila so svojimi deťmi. Povedala mi o svojom manželovi a o tom, že na Slovensko často chodia. Bolo to milé. V posledný deň sa so mnou všetci rozlúčili. Sľúbili sme si že ich niekedy prídem pozrieť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
No a kde to teda bolo?
Napíš svoj komentár