°*°
Keď som sa nadýchla vzduchu v mojom svete, ách... cítila som silu. Krv mi prúdila v žilách a srdce divo bilo, bola som späť! Uvedomila som si, že sa mi teda podarilo zmazať osud toho dievčaťa, keď som jej zabila strážneho anjela... ale to som nečakala, že bude mať silu mi vzdorovať a ostane nažive... Ale to nevadí, bola natoľko sprostá, že sa dala presvedčiť... Tým, že mi dovolila jej anjela zabiť mi dovolila zabiť toho, kto ju nielenže chránil, ale pomáhal jej vstať, v tých najťažších chvíľach, keď si myslela, že už nemá silu... bez neho mi tá MRCHA už nebude dlho vzdorovať...
Vedela som presne kde mám namierené, k LUCIUSOVI... Vybrala som sa teda na západ k jeho hradu. Rýchlo, ale ticho som postupovala temným lesom, kde som sa ocitla. Musela som byť v strehu, les bol o tomto nočnom čase nebezpečný, všetky obludy boli na love. Vtom som zazrela ako sa v diaľke čosi mihlo a ja som sa stiahla za strom. Netrvalo dlho a zacítila som, že to bol vlkolak. Hľadal korisť. Spoza stromu som ale nevidela, ako ďaleko je a chcela som vykuknúť, keď som začula, ako za mnou pukol konár.
Chcela som sa otočiť a spáliť ho Angelinou energiou, ale z mojej ruky vyšla len tlmená žiara, ako keď mi ju zablokovala pri Alecovi. Tá suka sa nedala! Vlkolak len odletel do neďalekého stromu! Nemohla som čakať, a tak som mu vyskočila do krku a vykrútila som mu ho.
"Poradím si aj bez teba, svätica," odsekla som Angele skrz zuby a zotierala z tváre krv od vlkolaka. Keď som ale pozrela na svoju ruku, zovrela som ju v päsť, lebo som dostala nápad.
Zohla som sa k telu vlkolaka a rýchlo som sa začala natierať jeho krvou po celom tele, kým sa nepremenil na človeka. Chcela som, aby tento pach odstrašil ostatnú zver, lebo bez Angelinej energie som bola bezmocná.
Tma už ustupovala, keď som sa dostala na kraj lesa. Bola som na správnom mieste, pri mestečku Lisoa, ktoré zapadalo pod vládu Luciusa. Odtiaľto odnášal potrebné zásoby krvi na hrad, teda ľudí... Dedina bola teraz ale otrasná. Ľudia tu ani predtým nežili v NAJLEPŠÍCH podmienkach a ich život bol plný strachu, ale teraz sa mestom šírilo čosi... Áno, bol to pach mŕtvol. Až vtedy som si uvedomila, že ľudia naprávali škody spôsobené ohňom.
Podišla som ku krajnému domu, o ktorý bol opretý polámaný voz, ležalo na ňom telo bez hlavy. Toto bolo dielo vlkolakov... ale tí ešte nikdy nelovili v Luciusových dedinách! A práve to som nechápala... Začula som uplakané hlasy žien neďaleko odo mňa, a tak som sa prikrčila za voz. Nevšimli si ma, ale keby uvideli, že som celá od krvi, vzbudila by som záujem dedinčanov. Skopla som preto mŕtve telo z voza a prehodila som si cez seba plachtu, na ktorej ležal.
Vybrala som sa smerom k námestiu, ale tam to bolo ešte horšie. Ľudia boli zmrzačený buď fyzicky, alebo psychicky. Žiaľ a strach bol citeľný vo vzduchu. A vtedy som si všimla, že cez mesto prechádzali archanjeli. Na ich čele kráčal Michael. Najväčší z anjelov... Jeho tvár bola akoby ste sa pozerali sa niečo od čoho neviete odtrhnúť užasnutý pohľad, ale pritom akoby ste nič nevideli, lebo keď sa odvrátite, už aj zabudnete na jeho črty, viete len, že bol krásny, ako v sne... Ale mňa nezaujala jeho tvár, ktorú mu dokonale lemovali jeho polodlhé hnedé vlasy... môj pohľad zastal na jeho zlatej výzbroji. Tá sa leskla aj pod krvou, ktorá ju pokrývala, bolo to odporné! Delegácia archanjelov sa len tak niesla mestom s hrdosťou a za nimi takmer zanikali ubičovaní ľudia, ktorí ťahali veľké strieborné klietky s vlkolakmi v ľudských podobách.
Stiahla som sa na bok a sledovala, ako prechádzali námestím na druhú stranu. A vtedy som uvidela medzi vlkolakmi v celách jedného, koho by som tam nečakala, Aleca. Bola som udivená a na sekundu mi skĺzla plachta z hlavy, vtedy jeho pohľad spočinul na mne! Moje telo, akoby sa pamätalo, že ho k tomu človeku niečo pútalo a srdce mi zovrelo. Alec sa v tom v klietke postavil a ja som sa zdesila, keď sa začal od hnevu premieňať na vlkolaka.
To nie je možné! Strieborná klietka mu predsa má znemožniť premenu! Ale jeho telo sa akoby nevmestilo do svojej kože a drasticky sa začalo trhať. Počas premeny Alec vylomil mreže klietky, a keď vyskočil, celkom sa premenil. Jeho rev zatriasol námestím a ľudia začali s krikom utekať. Ostatní vlkolaci v klietkach nečakali a tiež povyskakovali zo zajatia a premenili sa. Archanjeli sa vtedy spamätali, ale už bolo neskoro, niektorí vlkolaci vyslobodili ostatných svojich druhov a už mali prevahu. Vtedy som sa stiahla a bežala preč.
Ľudia utekali na každú stranu so strachom z vlkolakov, a tak sa mi podarilo medzi nimi stratiť. Bežala som ku kostolu, ktorý bol na konci ulici a vtrhla som rýchlo zatvoriac za sebou dvere.
"Pred čím utekáš dievča..." ozval sa hlas z druhej strany miestnosti, ale mráz prešiel mojím telom, akoby ten dotyčný stál priamo za mnou. Keď som sa otočila, uvidela som známu tvár, bol to Salem.
"Môžu nás napadnúť démoni na tomto posvätom mieste, otče?" spýtala som sa tenkým hláskom a najviac prestrašene ako som vedela, pričom som v sebe dusila smiech. Potom som sa pomaly pobrala k mužovi v rúchu a zhodila som zo seba plachtu na zem.
"To vieš, že nie dieťa... sem démon beztrestne nevkročí..." a otočil sa mi chrbtom zapaľovať sviečky.
"Zaujímavé," zatiahla som posmešne, "takže by nás už mal usmažiť boží hnev Salem, však?" Na to sa prestrašene otočil a začal si ma obzerať.
"Kto si?"
Na to som k nemu podišla bližšie a položila som si ruku na jeho tvár. Priklonila som sa k nemu a nežne som mu zašepla meno, ktoré ho donútilo zatriasť sa.
"Sonya..." na to som sa rozosmiala, keď som uvidela jeho strach v očiach, "nejako si zbledol Salem."
"To nie je možné... archanjeli doviezli Sonyne telo Luciusovi na hrad ako dôkaz, že umrela, tak mi netvrď, že si to ty! Nenaletím na triky archanjelov!"
"Neporovnávaj ma s tými pokrytcami!" zvreskla som až sa to ozývalo celou sálou. Salem nečakal túto reakciu a mykol sa. "Veď veľmi dobre vieš, že by ťa nikdy archanjeli neupodozrievali z toho, čím si Salem... VERIA, v silu týchto stien, im zaslepuje oči. Akoby zabudli, že ľudia zabíjajú v Božom mene! Že hriešnici sa spovedajú práve tu a prosia o odpustenie, aby mohli ďalej zabíjať! Aj keď sa to tak zdá, oni nezabudli... no nikdy by nepriznali, že tieto steny sú viac poškvrnené hriechmi ako Luciusov kaštieľ... a nemajú žiadnu silu..."
Salem na mňa hľadel v údive. Už vedel, že nie som archanjel, ten by toto NIKDY nepriznal. Vtom sa z vonka ozval krik a rýchlo som sa zvrtla.
"Ale ako je toto možné?" nechápavo si ma obzeral od hlavy po päty.
"Poviem ti to neskôr. Poďme do katakomb, cez ne sa musíme dostať do hradu, vonku sú vlkolaci aj archanjeli..."
"Ale to nemôžem, nie som si istý, či hovor..." ale nenechala som ho dopovedať, nebol čas na jeho pochybnosti.
"Tak si počkajme na Michaela a ten ti to potvrdí!" otočila som sa na neho zlostne.
Na to sa akoby vzpamätal a viedol ma k spovednej kabínke. Vošli sme do strany, kde zvykli sedávať kňazi a na to otvoril buchnutím do steny skryté dvere. Za nimi boli schody, ktoré viedli do katakomb. Tie boli ako labyrint, ten, kto ich nepoznal sa tam raz dva stratil a toto miesto sa mu stalo osudným. Cestu naspäť totiž nikto nikdy nenašiel a toto miesto ho zaživa pochovalo.
Šli sme podzemnými chodbami ticho a dlho. Salem vedel, že pravdu, o tom, či ja som Sonya sa vie dozvedieť len z mojej krvi. Ale nemohol ma uhryznúť on, lebo keď hovorím naozaj pravdu, moja pôvodná sila sa mi môže vrátiť len vtedy, keď ma uhryzne kráľ, čiže Lucius, osobne.
Salem ma zaviedol až do Luciovho hradu, kde sme vyšli obrazom na stene. TU, na tejto chodbe, sa nachádzala Luciusova komnata... spoznala som stráže, ktoré stáli pred jeho spálňou, neďaleko od nás.
Keď sme sa ale objavili na konci chodby, garda okamžite spozornela. Vybrali sa k nám a mňa zajali. Boli to celkom silne a vážne vyzerajúci upíri, dosť skúsení, a toto, že boli strážcovia? O tom som pochybovala! Tipovala som, že ich Lucius premiestnil z vojska, ale prečo?! No to ma teraz trápilo najmenej...
"Okamžite ma pusťte!" skríkla som na nich, ale neposlúchli. Jeden ma držal pevne z jednej a druhý z druhej strany. Na ich tvárach sa nezračil žiadny cit, pre týchto potkanov existoval len Luciusov príkaz. Jeden z nich sa chystal Salemovi položiť otázku, ale predbehli ho.
"Kto to je Salem?" ozval sa mrazivý hlas smerom od spálne a tí, čo ma obklopovali sa strachom zatriasli. Keď strážca ustúpil na bok, uvidela som ho. Muža s dokonalou bledou tvárou, ktorý mal ALE... teraz príliš mŕtvy a utrápený výraz na to, ako som si ho pamätala. Vždy z neho sršala sila, drzí šarm a jeho temné oči vás pohltili, akoby ste sa pozerali do priepasti bez dna a vždy sa vám pri tom od strachu zatočí hlava. Hrôza, ktorá sa vás zmocní pri pohľade naňho podlamuje kolená a predsa vás uväzní, nedokážete odolať... Ale teraz?! Jeho oči odzkadlovali čosi, čo som v nich nikdy nevidela... bezmocnosť! Radosť, že vidím, muža s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré mal zopnuté v cope, zrazu vyprchla! Nahradila ju čistá ZLOSŤ, ktorá mi dodala silu vytrhnúť sa strážam z rúk.
"Vravel si, že sa nikdy nenecháš poraziť tými svätcami s falošnou krásou nebies, a takto ťa zničili?!" skríkla som po ňom až sa mykol.
"Kto si, že sa so mnou takto rozprávaš?!" rozzúril sa a podišiel ku mne nestrhávajúc zo mňa pohľad. Zastal tesne predo mnou a pozrel mi do tváre. Vykoľajilo ho, že som sa netriasla od strachu ako ostatní za mnou, ale mal v očiach stále zraniteľnosť. Štvalo ma to!
"Som TÁ, ktorej si sľúbil, že ťa NIKDY neuvidím porazeného a pozrime sa..." pozrela som naňho s odporom, "...tvoje oči sú plné BEZMOCNOSTI!" Ziapala som po ňom až ma silno schmatol za ruku a hnev ho ovládol natoľko, že sa mu z pohľadu vytratili všetky ostatné pocity.
"Roztrhám ťa na kusy, ty beštia!" skríkol po mne a ja som sa v tom usmiala, lebo bol zase taký ako predtým.
"Volaj ma Sonya..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
malapohroma
30. 6.júna 2010 21:14
toto predtym som asi necitala, ale zaujimave je to
3
4
nieee vobec vzdy som dufam ze si niekedy zahrajem upira a este co sa maskuje ako knaz v kostole
5
@malapohroma @spring
mimo čas a priestor odkaz tým, čo by MOŽNO chceli vedieť, že som konečne dokončila príbeh DEMON IN ME na mojom blogu » rainorchid.blog.cz/,... ktorý už upadol do zabudnutia (dúfam, že tento "spam" aspoň jedného z vás poteší )
mimo čas a priestor odkaz tým, čo by MOŽNO chceli vedieť, že som konečne dokončila príbeh DEMON IN ME na mojom blogu » rainorchid.blog.cz/,... ktorý už upadol do zabudnutia (dúfam, že tento "spam" aspoň jedného z vás poteší )
Napíš svoj komentár