Videl ju len matne cez tenké červené závesy. No bola nádherná... taká KREHKÁ a predsa sa v nej skrýval jeden z najnebezpečnejších démonov všetkých čias, ktorý si bol schopný podmaniť samotného kráľa upírov - JEHO.
Keď pri ňom táto žena nebola, cítil, že krv mu nedokázala uhasiť smäd. Mohol človeka znivočiť hocijakým krvilačným spôsobom - neuspokojilo ho to. Podmanenie tých najkrásnejších žien, mu neprinášalo rozkoš... Večný život, sa stával len nekonečným PREKLIATÍM, z ktorého sa nevedel vyslobodiť.
Ako tak na ňu hľadel, nevidel pred sebou Angelu, v ktorej tele teraz bola. Vystupovala z nej OHROMUJÚCA moc a zároveň NEŽNOSŤ, ktorá ho akoby zovrela v náručí.
Lucius si vtedy dolial do čaše rudú tekutinu, ktorej vír ho znovu zaviedol do starých čias. Keď ho hnala dopredu len TÚŽBA ZABÍJAŤ... do čias, keď sa stal KRÁĽOM UPÍROV a stretol SONYU...
°*°
Pred vyše päťdesiatimi rokmi.
Sonya si pomaly otvorila oči, ale videla rozmazane. Zrazu sa jej rozbúšilo srdce, nevedela, kde je a pred očami sa jej stále zračila tma. Obrátila tvár do zeme a spomenula si na to, ako bola s Darrellom v chate a on ju tam NECHAL... ODVRHOL ju od seba!
Vtedy sa jej zlomilo srdce a cítila sa ako obyčajná ŠPINA. Vpustila si ho do srdca... už pre ňu prestával byť ako brat a toto jej spravil. Potom pri dverách začula buchot, myslela si, že sa vrátil, ale keď vyšla von, schmatol ju nejaký upír. Snažila sa dostať z jeho zovretia, ale nešlo to... Udrela ho lakťom do žalúdka, na čo ju pustil, ale pri pokuse ujsť, ju schmatol za vlasy a tresol jej hlavu o stenu domu.
Keď si teraz chytila hlavu, cítila na prstoch uschnutú krv... Dvihla pohľad zo zeme a uvidela, že je v žalári. Nebola ale sama, boli tam ešte štyri osoby. Matka s dcérou, ktorá sa jej triasla v náručí, sedeli neďaleko nej na zemi. Vpredu pri dverách celi postával muž, asi tak v Sonynom veku a hľadel von cez mreže. Na druhej strane sedel asi trinásťročný chlapec, ktorý si bezducho obímal kolená... Sonya podišla k nemu a pohladila ho po tvári.
"Si v poriadku?" spýtala sa, ale chlapec ju nevnímal.
"Ešte sa nezmieril s osudom," odsekol na to chladne chlap pri mrežiach. "Všetci tu POMRIEME a oni sa na tom budú zabávať!"
Dievča v matkinej náruči zavzlykala a privinula sa k matke ešte viac.
"MLČ, nezlepšuješ svojimi slovami nič!" odsekla mu Sonya.
Chlap sa na to otočil k nej a v jeho očiach videla strach, ktorý sa obracal každým slovom do beznádejnej nenávisti. Akoby len tá mu dodávala odvahu čeliť smrti, pričom sám vedel, že toho nie je schopný.
"Hovorím len PRAVDU, nič sa nezlepší... UMRIEME! Tak, ako nám pred očami zabili našich milovaných. Zmier sa s tým. Podpálili nám domovy. Odtiaľto niet CESTY..." na to sa naňho zúrivo vrhol chlapec, ktorý bol ešte pred chvíľou nepríčetný. Zahryzol sa mu do ruky a chlap zvreskol. Snažil sa chalana nejako striasť, udieral ho päsťou do hlavy, ale tým sa jeho zuby viac a viac zarývali do jeho vlastnej ruky. Sonya na to rýchlo podišla k nim a snažila sa to zastaviť, ale muž neprestával okolo seba udierať a tomu chlapcovi už tiekol pramienok krvi z čela...
Sonya chytila chlapca zozadu, jemne priložiac ruky na jeho hruď a pokojne mu šepla.
"Pusť ho," chlapec ju poslúchol a muž na to padol na zem. Držal sa za ruku a srdce mu búšilo tak divoko, že sa to skoro dalo počuť.
"Čo to malo byť?!" skríkol panickým výrazom v tvári. Sonya si na to zdvihla hlavu a v očiach sa zablysla jej minulosť s túžbou po POMSTE.
Pri Darrellovi to musela potlačovať, ale vždy, keď bola na love cítila, že zver nezabíjal len pre potravu, ale preto, lebo musela zabíjať... Musela cítiť to vzrušenie boja, krv a vyhasnutie života. Začala najprv vlkmi, ale potom sa niekoľkokrát pustila aj do osamelého vlkolaka. Nemohla si pomôcť, tak bola VYCHOVANÁ.
Keď pozrela tým pohľadom na raneného muža, ten sa zdesil ešte viac.
"Musíš sa rozhodnúť, buď budeš bojovať a máš šancu umrieť tak, že si budeš vedomí toho, že si spravil všetko, čo si mohol, aby si ostal na žive. Alebo sa zmieriš s osudom a umrieš tak, že sa sám uvrhneš do PEKLA. Rozhodni sa a zatiaľ MLČ, nikto na teba nie je zvedavý!"
Sonya na to pustila chlapca a otočila si ho k sebe. Pozrela mu na zuby, boli od krvi... ale držali. Potom ho s bozkom na čelo privinula na svoju hruď. Chlapec zase nereagoval, no upokojila ho jej náruč, cítil sa v bezpečí, ale nedal to najavo.
Muž v rohu pritom neveriacky krútil hlavou, ale už sa neozval.
V ten deň každý čakal na osudovú noc - bezducho odratúvajúc čas k ich smrti. V tom začuli rev obludy a vedeli, že sa to začína...
Z tábora smrti, menom Eresia, nechal kráľ priviesť najhrôzostrašnejšiu obludu, ktorá sa zrodila v tábore. Kráľ sa totiž chcel skutočne zabaviť - nešiel by do Prekliatej Zeme zbytočne, blúdili tam stratené znivočené duše, ktoré sa nedokázali dostať do Údolia Mŕtvych a to nebol príjemný pohľad.
Rev obludy prebral ľudí aj z okolitých ciel. Strach bol citeľný vo vzduchu a temné ticho pretínali len vzlyky ľudí cítiacich blízkosť smrti. Zanedlho prišli do žaláru upíri a povyberali z ciel, koho chceli. Z tej, v ktorej bola Sonya, upír schmatol za krk muža pri dverách.
Keď uvidel krv na jeho ruke, usmial sa.
"Vy ste sa do seba už pustili? Ale čo?"
"To ten chlapec..." precedil pridusene muž, ktorému zvieral hrdlo. Upír na to venoval pohľad chlapcovi za Sonyou.
"To ťa ten MALÝ dostal?" začal sa smiať, hodil chlapa na zem a podišiel k Sonye. Chcel chytiť chlapca, ale Sonya mu to nedovolila.
"Uhni mi z cesty ženská!" vyhŕkol a chcel ju odsotiť, ale ona sa vyhla úderu a dostala sa za jeho chrbát, vytiahnuc mu spoza pása nôž. Na kedy si to upír uvedomil, ona ho kopla zozadu do kolena, a keď ho to zložilo, vrazila mu nôž medzi stavce pri krku... Nôž mu hladko prešiel hrdlom a vyšiel na druhej strane.
Keď to uvidel upír pred celou, ihneď vbehol dnu, schmatol Sonye ruku s krvavým nožom a už nevedela nič spraviť. Vytrhol jej nôž z ruky a nahnevane pozrel na svojho mŕtveho druha na zemi.
"Ty pôjdeš so mnou," do cely na to pribehli ešte dvaja upíri.
"Vezmite túto štetku do arény, sám chcem vidieť, ako ju tá obluda roztrhá... a aj jeho," ukázal na muža pri dverách, keď hodil Sonyu do rúk jedného z upírov. "Ako vidím s ním mala tiež problém..."
Jeden z upírov, potom vzal z celi toho mŕtveho a druhý schmatol muža pri dverách. Chlapec, ktorého zachránila Sonya, chcel namietať, že to nie ona napadla muža v cele... Ale, ako Sonyu ťahali preč, pozrela na chlapca a jasne, bez hlásku, mu naznačila: MLČ.
Sonyu a ostatných odvliekli do tmavej miestnosti. Nevideli ani na špičku svojho nosa... naháňalo to strach. Sonyu v tom prirazil k stene chlap z jej celi.
"Prečo si to urobila?! Mohli sme obaja žiť, keby si ich nechala odviezť toho FAGANA!"
"Prečo ti to tak vadí? Ty si sa predsa rozhodol UMRIEŤ," precedila skrz zuby a chlap ju na to pustil.
"To nie je pravda. Ja som sa tak nerozhodol," jeho hlas sa triasol, cítil, ako naňho dolieha beznádej, keď sa bočná stena začala zdvíhať. Každí ostal ako prikovaní. Nikto sa ani len nenadýchol, okrem Sonye, ktorá podišla k svetlu. Najprv si musela tieniť rukou, ale jej oči si rýchlo zvykli na svetlo. Obzrela sa po aréne...
Bola to vlastne prerobená časť hradnej záhrady, čiže pomerne veľká piesočná aréna, do ktorej viedli dva vchody... pre obete a pre obludy. Hľadiskom upírov boli potom balkóny chodieb.
Sonya očami rýchlo našla zbrane - boli na druhej strane arény, pri vchode oblúd. To ju naštvalo, ale okamžite sa rozbehla tým smerom. Nebol čas na strach, jediná možnosť prežiť, znamenalo bežať priamo do náručia SMRTI.
Nejeden upír sa pri tomto jej čine prekvapil, samotný kráľ sa vo chvíli, keď to uvidel, vyrovnal na stoličke. Temný kráľ s rozpustenými dlhými čiernymi vlasmi s čašou naplnenou krvou, si chladne odpil a dal znamenie svojim upírom, aby podľa plánu vpustili najprv tie "menšie" príšery.
Sonya uvidela, ako sa stena na druhom konci začala pomaly zdvíhať a besné psovité šelmy nedočkavo cerili zuby do rastúcej škáry. Žena sa rozbehla ešte rýchlejšie, a keď to uvidel muž, ktorý s ňou bol v cele, rozbehol sa za ňou.
V kráľových tmavých očiach sa zablyslo čosi... VZRUŠENIE. Už to dávno necítil, už dávno nič necítil... ale teraz... Tá ŽENA so zopnutými vlasmi hrajúcimi farbami ohňa, v mužských starých obťahaných šatách - ho proste OHROMILA. Šialenstvo či odvaha? Už sa nevedel dočkať.
Hneď, ako bola škára naproti dosť veľká na to, aby psy preliezli, okamžite vyštartovali. Len dvaja sa dostali cez škáru, lebo upír, čo točil hore stenu na sekundu nedával pozor a vyšmykla sa mu páka z ruky a celá stena sa zvalila späť - zabilo to jedného psa.
Sonyu to potešilo, už nebola ďaleko, ale jeden zo psov, ktorý sa dostal už von, sa rozbehol priamo k nej. Ona ale nespomaľovala... srdce jej divoko búšilo, ale nezastavovala. Pes, asi dvakrát väčší ako obyčajný vlk, jej chcel skočiť po krku, ale ona sa stočila do boku. Pri tej rýchlosti zletela na zem, no pes sa takto dostal za ňu a nechytil ju. Zvieraťu sa nechcelo naháňať po koristi, ktorá sa bránila - bol hladný a tak sa rozbehol radšej ku skupine ľudí, ktorý bežali vzadu pokope.
Sonya okamžite skočila na nohy a bežala k zbraniam. Boli len pár metrov od nej, ale druhý pes si ju všimol - vidina blízkej koristi sa mu zapáčila a rozbehol sa za ňou. Prvé zviera už dobehlo ku skupine a zahrýzlo sa do krku jednému mužovi - začal pokojne žrať.
"Rýchlo, musíme ďalej!" skríkol chlap zo Sonynej cely, ktorý bol v čele skupiny - vďaka jeho slovám ostatní neprepadli panike a postupovali ďalej. Sonya sa potešila, že sa vzchopil - ostatní ho teraz potrebovali.
Druhý pes vtedy skočil po Sonye, ale ona to uvidela v odraze štítov a uhla. Zviera vletelo medzi zbrane a Sonya rýchlo schmatla kopiju, ktorá pristála pri jej ruke.
Stena s obludami už bola skoro dopoly hore.
Pes pri zbraniach sa vynoril spod popadaných štítov a skočil na Sonyu, ktorá zachytila jeho zuby pomocou rukoväte kopije. V tom ten muž, s ktorým bola v cele, prebodol psovi hlavu mečom a pomohol Sonye vyliezť spod mŕtvej beštie.
Vtedy sa do arény nahrnulo ešte šesť psov na jedenásť ľudí, z čoho, spolu so Sonyou, boli tri ženy. Psy sa okamžite rozbehli slintajúc a vrčiac ku neďalekej koristi, kde jeden hneď prehryzol krk jednej zo žien, ktorá sa k obludám ani len nestihla riadne otočiť. Muž, čo bol poblízku, mu na to skočil na chrbát a vrazil zvierati meč do chrbta - zavylo, ale nezdochlo. Pes sa otočil k útočníkovi a odhryzl mu časť ruky. Muž v bolestiach znovu švihol mečom do krku beštie a tá sa už nepohla.
Druhá žena chcela naznačiť tomu mužovi, že za ním je ďalší pes, ale ten mu stihol ešte predtým prehryznúť krk. Jeho hlava odletela k nohe ženy, ktorá zvrieskla pri tom pohľade a odhodila meč - beštia ju roztrhala.
Medzitým sa muži rozdelili do skupiniek, a tak sa snažili obstáť, ale mnohých z nich zabili. Sonya s tým mužom z celi, ale napodiv tvorili dobrý tým. Jeden zo psov nešikovne skočil po mužovej ruke, ale zachytil sa len o jeho rukáv - muž si vtedy kľakol a odsekol psovi nohu. Keď ho vtom jeho čelusť pustila, Sonya psovi hodila medzi oči nôž.
Nakoniec ostali už len traja muži a Sonya, proti štyrom psom. Ale práve, keď sa ich tie beštie chystali obkľúčiť a roztrhať jedného po druhom, Lucius dal znamenie a do arény vpustili tú OBLUDU, ktorú priniesli až z Eresie.
Jej rev zatriasol arénou. Bolo to monštrum veľké asi štyri metre a také mohutné, že pri jeho kroku zem dunela. Do tváre to vyzeralo ako riadne ohyzdný ľudský tvor, s predeformovanou tvárou... mal sivastú tvrdú kožu a tesáky veľké ako ruka.
Prvé, čo ale Sonye udrelo do nosa, bol intenzívny zápach jedovatej bylinky, ktorá pomaly zastaví tok krvi v tele a niet záchrany. Vtedy si všimla, že to tá obluda má ranené rameno. Rana mala už pár dní, takže bolo ohromujúce, že obluda ešte žila. Ten jed zabije do dňa aj anjela... a táto obluda, nielenže žila, BOJOVALA.
Keď obluda vstúpila do arény, zrevajúc schmatla dvoch psov a v rukách im polámala kosti. Tie, čo ostali, na monštrum zaútočili. Zahryzli mu do nôh, ale keď tak urobili, mŕtve padli na zem - ten jed, ako sa zdalo, úplne presiakol do tela obludy.
Na obludu sa v tom rozohnali všetci muži, ale Sonya tam ostala stáť... Ako hľadela na to monštrum, mala taký čudný pocit. Revalo na plné hrdlo, nie kvôli mečom ľudí, pri jeho nohách - jedného z nich pokojne zašliaplo - bolo počuť puknutie kostí. Tá obluda UMIERALA... vo vnútri ju ten jed rozožieral... a jeho oči, boli ako...
Vtedy Sonyou zatriasol muž z jej celi. Druhého to monštrum roztrhlo napoli. Sonya sa nestihla ani vzpamätať, keď obluda muža pri nej schmatla a odhryzla mu hlavu. Žena ostala stáť ako prikovaná. Telom jej prebehla hrôza a upíri sa na tom skvelo zabávali. Ale ani len netušili, prečo zastavila, prečo nebojovala... TOTIŽ... jeho oči boli ako JEJ.
Obluda sa k Sonye na to pomaly priklonila a bol by ju roztrhal, keby naňho s nádejou a slzami neprehovorila: "STEFAN..."
Obluda zastala a ich pohľady sa stretli. Obaja pozerali do hĺbky očí toho druhého. V realite pre divákov sa to zdala byť len jedna sekunda, ale tí dvaja sa v skutočnosti dostali do vedomia jeden druhého...
Tam Sonya stála oproti mužovi veľmi podobnému jej samej. Mal krátke vlasy, farby plameňa a ich oči boli rovnaké. Bol to pohľadný muž, dobre stavaný s drsnou tvárou odzrkadlujúcou bolesť. Sonya k nemu rýchlo pribehla a tuho ho objala. Muž sa usmial a venoval jej objatie.
"Myslel som si, že ťa zabili," šepol jej do vlasov. "Nechal ťa odviezť v stave, ktorý si sotva mohla prežiť... Keby som to bol vedel..."
"Nie... naozaj som umierala... aj môj strážny anjel ma opustil, ale TOR sa mýlil... Som schopná prijať démonickú silu."
Stefan sa na ňu vtedy pozrel.
"To vážne?"
Sonya na to zahryzla do svojich pier a začala prikyvovať hlavou.
"Keď ma dal odviezť a anjel ma opustil, z posledných síl sa mi podarilo toho jeho poskoka zabiť. Myslela som si, že po tom umriem, ale jeho sila do mňa prešla... Mnoho rán sa mi zahojilo, ale skoro mi to nestačilo ani k úteku. Dostala som sa len do lesa a na moje rany privábili vlkov. Keby ma nebol vtedy zachránil Darrell, už tu nie som."
Stefan ju pohladil po tvári s úsmevom.
"To by som sa mu mal poďakovať."
Sonya chcela namietať, chcela mu povedať, ako ju odvrhol - čo sa z neho vykľulo, ale Stefan zrazu padol na kolená.
"Stefan! Nie toto mi nerob... prosím," vyhŕkli jej slzy.
"Sonya, to je v poriadku... som nažive dlhšie než som mal."
"Myslíš na ten jed? Kto ťa zranil?"
"Až natoľko to zo mňa cítiť?" usmial sa, ale bolesť mu zotrela z tváre jeho falošný úsmev, s ktorý chcel Sonyu upokojiť.
"Kto to bol? Povedz mi to."
"Na tom nezáleží sestrička, ja sa bojím o teba... Ak Tor zistí, že žiješ, budeš to mať horšie ako smrť. To nemôžem dopustiť. Mňa už prvá dávka démonskej energie znetvorila, ale ty... si KRÁSNA. Nechcem, aby ťa dostal, nemôžem to dopustiť... odpusť mi sestrička... ODPUSŤ!"
V tej chvíli sa dostali späť do reality a Stefan sa zahryzol do Sonynho ramena. Vtedy sa stalo, čo nikto nečakal. Zo Stefanovho obludného tela sa spustila prenikavá ohnivá žiara, ktorá začala vstupovať do Sonyne. Žena v bolestiach kričala, jej oči zavalila krv a telo sa jej začalo trhať - bratova energia bola príliš veľká. A čím viac do nej prechádzala, tým sa obluda ZMENŠOVALA až nakoniec nabrala svoju pôvodnú, ľudskú podobu - tú, v akej ho videla Sonya vo sojom vedomí.
Keď sestre predal všetkú svoju silu, oči mu vyhasli a mŕtvy padol na zem. Sonya kričala, tá energia, ktorú prijala od brata ju trhla... a prenikala všade naokolo. Žiara z jej tela spaľovala okolitých upírov a tí v strachu utekali. Sonya ronila krvavé slzy pri pohľade na brata a pri bolesti, ktorá neustupovala...
Z upírov ostal na balkóne stáť len kráľ a Tor, ktorý bol po jeho boku, a s údivom hľadel na Sonyu.
"Čo to má ZNAMENAŤ?!" schmatol kráľ Tora pod krkom a prirazil ho k stĺpu.
"To bol ČLOVEK?! Tá tvoja slávna obluda, bola ČLOVEK?! Ty si na nich robil tie experimenty, keď som ti to jasne ZAKÁZAL?!" na to pozrel dole na Sonyu. Energia, ktorá z nej tak mohutne prúdila zrazu USTALA a ona v bezvedomí padla tvárou vedľa mŕtveho brata.
°°°
Tma sa uberala stranou - Sonya si otvárala oči. Ťažko sa posadila a zacítila, ako sa jej zatočila hlava. Keď sa jej obraz ustálil, obzrela sa... bola v akejsi jaskynnej miestnosti. Všade boli fľaše s čudným obsahom a bylinky, rôzneho druhu. Neďaleko nej bola studňa s modrou žiarivou vodou a vtedy uvidela, že na vedľajšom lôžku ležal Stefan.
Ihneď zoskočila z postele, ale nejak to nedomyslela - nebola v poriadku a bola by si rozbila hlavu, kebyže ju niekto nechytil. Keď si uvedomila, že nepadla, ale že je v niekoho náručí, otvorila oči. Uvidela pred sebou stáť temného kráľa upírov a zdesene sa mu vytrhla zo zovretia, pričom narazila do steny. Ťažko prehltla a snažila sa zaostriť pohľad. Cítila, že nemá žiadnu silu, a keď vedľa videla svojho mŕtveho brata... z očí sa jej pustili horké slzy.
"Čo odo mňa ešte CHCETE?!"
"Neboj sa, neublížim ti," povedal chladne Lucius.
"Už ste mi zobrali BRATA! Čo ešte chcete?!" a skĺzla v beznádeji na zem. Potom zdvihla pohľad na Luciusa a bez strachu, či vzlykov sa mu pozrela hlboko do očí.
"Povedz, aspoň si sa bavil, keď sme tam dole bojovali o ŽIVOT?!"
Lucius na to neodpovedal, cítil sa čudne, akoby pohla jeho svedomím. Na to sa spoza kráľa vynorila strašidelná stará ženská, ktorá ledva mala nejaké vlasy a jej oči boli prevrátené.
"Žiješ," usmiala sa na Sonyu skoro bez zubov. Starena pomaly podišla k nej a Sonya by bola cúvla, keby za ňou nebola stena, ale takto len privrela oči odvrátiac od nej tvár.
"Dala som ti na ruky, nohy a krk tieto kruhy z pút, pomôžu ti korigovať tvoju novú silu."
Sonya vtedy pozrela na starenu, potom na svoje ruky. Dovtípila sa, že to je Luciusova veštica, ale nechápala, prečo to spravila.
Keď od nej odišla, Sonya sa postavila pridržiavajúc sa steny.
"Prečo si to urobila? Čo odo mňa chcete?" pozrela najprv na vešticu, potom na Luciusa.
"Vieš akú VEĽKÚ silu ti tvoj brat predal? Sama si pozoruhodná... To, ako tvoje telo dokázalo prijať toľko energie... K tomu si si zachovala svoju ľudskú podobu, čo sa tvojmu bratovi nepodarilo."
"Čo odo mňa chcete?" spýtala sa znovu.
"Vieš, aká si nebezpečná? A to nielen pre upírov, ale aj pre seba samú..."
"Prečo ste ma teda nezabili?" nechápala a to ju privádzalo do šialenstva.
"Lebo chcem, aby si sa stala mojím učňom," odpovedala veštica.
"ČO?! Nie! Ja sa nechcem stať žiadnym UČŇOM!"
"Ale jeho chceš pomstiť, nie?" ukázala starena na telo jej brata. Sonya jej na to venovala pohľad a starena pokračovala. "Kto ho otrávil? Vieš to? Vieš, kto za tým je?" Sonya mlčala a to veštica práve čakala. "Ja ťa môžem naučiť napríklad, ako sa s ním môžeš spojiť..." Sonye ale jedna otázka stále nedala pokoj.
"Prečo?"
"Lebo si prvý človek, čo sa stal DÉMONOM, a chcem vedieť, čo dokážeš... "
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár