"Povedz, prečo si obsadila toto telo? Čo sa stalo, Lucius nebol spokojný?"
"Nie," odsekla som mu podráždene, myslel si, že je náramne vtipný. "Nemala som inú možnosť, ak som chcela prežiť."
"Kto ťa dostal?" vyvalil na mňa neveriacky oči.
"Darrell, za čo sa mu aj pomstím..." povedala som to trochu zasnene, to sa mi stalo vždy, keď som si spomenula na Darrella.
"Zabil ťa a tebe sa predsa podarilo ujsť, pozoruhodné... Ale načo potom potrebuješ ten amulet, keď už telo máš?" na mojej tvári sa na to vykreslil úškľabok.
"Prepáč, ja som zabudla, že už nie si schopný vidieť život iných, keď sa na nich pozrieš... Stratil si schopnosti s krídlami, však?" hovorila som to s posmešnou ľútosťou ako malému dieťaťu. Primračil sa, ale nič mi na to nepovedal. "Vieš, toto telo patrilo na moje prekvapenie nielen čistej duši, ale aj niekomu so silným charakterom."
"Takže je ešte stále v tebe a jedna druhú sa ničíte, hmm... Ale povedala si, že si sa PREKVAPILA, že je čistou dušou? To znamená len jedno, pri výbere tela ťa ovládol nejaký osobný pocit," zmĺkla som, ale on ďalej pokračoval podpichujúc. "ZÁVISŤ, však? Zatúžila si po jej kráse, ak sa nemýlim. Naozaj je nádherná," a kútikom oka si ma obzrel. Jeho pohľad mi lichotil, a tak som rukami pomaly prešla po svojom tele, že sa s Renom trochu zahrám.
"Priam hriešna krása, čo povieš?" povedala som slastne, na čo odvrátil hlavu a chladne pokračoval. Naozaj ma to pobavilo.
"Vzala si si, čo mal mať INÍ a doplatila si na to... Nie bez príčiny sú veci tak, ako sú."
"Á, VEĽKÁ TEÓRIA OSUDU, čo? Všetko má svoj zmysel, svoju príčinu..." na to som pristúpila bližšie k mrežiam a stíšila hlas. "Áno, veľká to pravda, ale čo JA? Vymkla som sa vám spod kontroly," tieto moje slová ho trochu zmiatli, nevedel, na čo som narážala. "Povedz mi Ren, vieš kto bol môj strážny anjel? Kto dával pozor na naplnenie toho môjho osudu?" naozaj bol zlatý, keď nechápal, a tak som sa naňho len milo usmiala. "Mal by si si to zistiť. On by ti totiž mal vedieť povedať, prečo existujem."
Pomaly som odstúpila od mreží a pritom som hľadela na jeho zmetený výraz v tvári.
"Klameš. Strážnych anjelov majú len ľudia, TY si bola démon," hovoril s presvedčením.
"A teba poslali, aby si ma zabil?" smiala som sa na ňom. "Ja som sa narodila ako ľudská bytosť, len neskôr som prebrala démonickú silu a stala sa Luciusovou ženou," moje slová ho zmiatli, ale práve vtedy sa na konci chodby objavil Lucius s vešticou a viac som mu už nepovedala.
Veštica pristúpila k jeho cele a mávla rukou, na čo sa dvere otvorili. Lucius stál blízko mňa a očami sledoval Renov každý pohyb, zazrela som, ako sa napol, keď ku mne väzeň pristúpil.
"Vyslov dohodu," vyzvala ma veštica.
"Bude ti vyhovovať tak, ako som ju povedala predtým?" pozrela som na Rena, ktorý len prikývol. "Dám ti slobodu ako ľudskej bytosti, ak mi donesieš Amulet Smrti. Ak sa ma čo i len pokúsiš zradiť, nech tvoja duša naveky horí v pekle," na to mi podal ruku a veštica svojimi čarami uzavrela medzi nami posvätnú prísahu. Okolo našich rúk sa ovinul had, ktorého sliz z tela spečatil tento zväzok. Had zmizol tak náhle, ako sa objavil a pustili sme sa.
"Kedy mám vyraziť?" opýtal sa ihneď Ren, nestrhávajúc zo mňa zvláštny pohľad. Bolo to čudné, akoby nevedel, čo odo mňa má očakávať, ale zároveň som na ňom videla aj istú zvedavosť ohľadom mojej minulosti.
"Čo najskôr, ale je to na tebe, ide o tvoju slobodu."
"Rozumiem," na to prikývol a odišiel. Veštica sa vtedy otočila ku mne a usmiala sa.
"Áno, ty si moja žiačka," povedala hrdo.
°*°
Ren stál na hradbách a zhlboka dýchal čerstvý vzduch. Po toľkých rokoch, to bol pre neho pôžitok. Ani si neuvedomil, ako dlho tam stál, pretože jeho pokojné myšlienky mu dodávali už teraz slastný pocit slobody. Vtefy sa za ním ozval hlas.
"Mali by ste sa vybrať na cestu pane," Ren sa na to otočil a uvidel tam stáť upíra v rúchu kňaza, bol to Salem. V Renovi vzbĺkol hnev, poznal ho totiž dostatočne na to, aby ho nenávidel.
"Ty POTKAN! Hovoríš so mnou so CŤOU, pričom si to bol TY, čo si ma ZRADIL!" a v hneve ho prirazil k zemi, schmatnúc ho za talár. "Nosíš rúcho kňaza, pričom si zradil svoju vieru! Stal si sa ich potkanom! Tak mi povedz, prečo so mnou hovoríš so cťou, už to nie je tvoja povinnosť!"
"Ja som svoju vieru nezradil, to ona zradila mňa," na tie slová Renovo zovretie povolilo. "A ja si Vás nectím za to v čo veríte, ale za to kým ste."
Ren ho v tom pustil a postavil sa. Hlavou mu prebehla spomienka na deň, keď ho chytili...
°*°
Stalo sa to pred päťdesiatimi rokmi, keď v mestečku Lisoa prebiehal boj archanjelov proti upírom. Bolo to pár dní po tom, ako sa Sonya stala Luciusovou ženou... Michael sa rozhodol, že úpíriu kráľovnú treba vylákať z hradu a zabiť, lebo predstavuje hrozbu. Vraj ako démonovi pridelil jej zvolením Lucius príliš veľkú a nebezpečnú moc... mali sa jej zbaviť, ešte kým ju nevie natoľko ovládať.
Na jej vylákanie zvolil Michael spôsob, s ktorým Ren osobne nesúhlasil, ale ho musel nasledovať. Napadli obyvateľov mesta Lisoa s oddôvodnením, že dobrovoľne slúžia Luciusovi potrebnou krvou za ochranu, a preto musia byť potrestaní.
Začali teda s vyvražďovaním obyvateľov mesta a vtedy sa objavili upíri, ktorých viedol kráľ s kráľovnou. Silou sa archanjelom ich zberba nerovnala, ale množstvom ich o veľa prevyšovali a sily sa tak vyrovnali. Ren bojoval po boku Michaela, ktorý po jednom stínal hlavy upírov. V jednej chvíli Rena na sekundu schmatol za plece a zveril mu veľkú úlohu.
"Ren, choď a zabi Sonyu, je tamto..." ukázal mu hlavou ku krásnej žene s vlasmi ako plamene, ktorými horeli strechy domov mesta Lisoa. Jej pery boli farby krvi, ktorá pokrývala takmer celý jej odev... Rena uchvátil výzor ženy s prenikavými tmavozelenými očami. Neveril, že sa v nej skrýva zlo, ale Michaelov príkaz sa nezmenil.
"Musíš ju zabiť Ren, choď..." on mu na to len zmetene prikývol hlavou, ale ešte predtým začul ako Michael zamrmlal. "Choď a naprav moju chybu, syn môj."
Vtedy jeho slovám nerozumel a nepripisoval im veľký význam. Poslúchol otca a postavil sa zoči voči kráľovnej upírov, ktorá práve preťala svojim mečom so zlatou rukoväťou archanjela. Ten sa rozplynul v povetrí, akoby tam ani nebol.
Sonyn a Renov súboj s mečmi ale nebol celkom vyrovnaný. Rýchlo nad ním získala prevahu, akoby každým svojím pohybom silnela. Poranila Renovo plece, v ktorom držal meč, a preto musel využiť chvíľu, keď strecha domu, pri ktorom bojovali, sa pod plameňmi zrútila medzi nich. Z jeho rany na pleci neprestávala tiecť krv, a tak chcel nájsť útočisko v kostole.
Pamätal sa, ako ťažko prechádzal cestičkou medzi lavičkami k oltáru, a potom tvrdo padol na kolená. Vtedy nad sebou uvidel stáť kňaza. Chcel ho poprosiť o pomoc, ale skôr zazrel dýku, ktorá vykĺzla spod rukáva jeho rúcha. Práve sa mu chystal podrezať krk, keď ho Sonya zastavila.
"Zadrž Salem. Vieš, kto to je? Syn samotného VEĽKÉHO MICHAELA..." Ren nad sebou uvidel jej matnú tvár.
"Čo sa to so mnou deje?" dostal namáhavo zo seba.
"Meč bol natretý jedom, zabíja pomaly, ale neboj sa, ešte neumrieš, ty nie..." na to sa pred jeho očami svet zahmlil. Ešte z časti vnímal, ako mu Sonya naliala do krku protijed a Salem ho odniesol do hradu cez tajnú chodbu v spovednici.
°*°
Ren hľadel na kňaza a zaujali ho jeho slová.
"Prečo tvrdíš, že ty si nezradil svoju vieru, ale že ona zradila teba?"
Salem sa pokojne postavil a pozrel na Rena ako skutočný duchovný, pričom si položil ruky za chrbát.
"To, čomu Vy hovoríte, že je vašou vierou, nie je to, čomu naozaj veríte..."
"Ako sa opovažuješ spochybňovať ma?!" pristúpil rázne k nemu.
"Tak Vám položím otázku pane... Súhlasíte so všetkým, čo Vám nariadia? Ja som mal odpúšťať hriešnikom, že vyvraždili celé rodiny, aby sa uľavilo ich dušiam a ďalej mohli zabíjať. Pričom som ich túžil poslať do pekla na večné muky."
"Upíri zabíjajú ľudí pre potravu, každý z vás je vrah!"
"Potrebujem krv, aby som prežil..."
"Cieľ činí prostriedky?" odvetil uštipačne Ren.
"A na vašej strane? Obetujete ľudí, aby ste dostali väčšie zlo..." a na chvíľu sa obaja odmlčali. Ale potom Salem pokojne, trochu zamyslene a zároveň túžobne, pokračoval. "V našom svete existujú len tieto dve cesty pane... Cesta dobra a zla, ale ani jedena z nich nie je spravodlivá. Vezmime si človeka, ktorý zabije iného pre kúsok chleba. Hodíte ho napospas mŕtvym v podsvetí, k naozajstným VRAHOM so slovami, že bola aj iná cesta. Toto je Vaša spravodlivosť?! Nemyslím, že sa svet dá súdiť ako dobrý, alebo zlý, mala by byť nejaká stredná cesta, ale TU neexistuje..."
Ren pozorne počúval Salemove myšlienky a zamyslel sa nad tým. Ako boží bojovník často zabíjal pre vyššie úmysly a upíri, aj keď často kruto, ale zabíjali skôr len pre potravu. Kto bol teda horší? Áno, oni mali vznešené ciele, ale zrazu sa mu zdalo, že ich výsledok nikdy nevidel... len mŕtvych ako aj na druhej strane.
"Mali by ste sa vybrať na cestu pane. Do Údolia Mŕtvych Vám bude cesta trvať na koni dva dni," Salem sa s týmito slovami pobral preč. Ren sa vtedy vytrhol z myšlienok. Otočil sa smerom k mestečku Lisoa a spomenul si na tam prežitý boj, ktorý ho dostal až sem.
Uvedomil si, že už nie je archanjelom. Mal možnosť začať nový život, ale až po tom, čo splní túto úlohu... Na to si chytil zvyšok krídla, ktoré mu Sonya pri mučení neodrezala a vytrhol si ho. Telom mu prešla obrovská bolesť, ale musel uzavrieť svoj starý život, a tak sa zbavil aj svojho druhého krídla.
Keď ich hodil na zem, vyparili sa. Cítil sa zvláštne, akoby sa s nimi stratil aj jeho predošlí život a zatúžil po akejsi strednej spravodlivej ceste, o ktorej mu rozprával Salem. Ale bol si vedomí toho, že sa na jej hľadanie ešte nemôže vybrať, musí najprv splniť svoju časť dohody...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mimo čas a priestor odkaz tým, čo by MOŽNO chceli vedieť, že som konečne dokončila príbeh DEMON IN ME na mojom blogu » rainorchid.blog.cz/,... ktorý už upadol do zabudnutia (dúfam, že tento "spam" aspoň jedného z vás poteší )