Pozrela na hodiny. Za 5 minút sedem. Rozmýšľala, či sú to naschvály, keď sa zobudí o pár minút skôr ako jej má zvoniť budík. Prevaľovala sa v posteli. Dnes sa jej náramne nechcelo. Pozerala do steny a plánovala si ako prežije tento deň. Myšlienky jej blúdili až do končekov prstov. Bála sa toho, čo ju čaká...

Zobudil sa, pozrel vedľa seba. Prázdno. Spomínal na chvíle keď sa otočil a bola tam ona. Vedel, že tá chvíľa sa už nikdy nevráti. Má to vôbec zmysel stále dokola sa vracať k jednej, a tej istej osobe? Bol to definitívny koniec.
Dá sa povedať, že to bol pokojný rozchod, skoro až taký pokojný, ako keby sa len lúčili a zajtra sa znovu uvidia. Slová ako ,,mňa už to s tebou nebaví,, alebo ,,môžeme zostať kamaráti,, len dotvárali smutnú atmosféru.

Bol to jeden z tých rozchodov, pri ktorom človek vidí, že tomu druhému na ňom nezáleží. Niekoľko mesiacov žije v ilúzii a potom príde krutá realita. Pritom by dala ruku do ohňa za to, že obe časti, ktoré tvoria jednu, sa milujú rovnako.

Išla do školy okolo miesta, kde sa každé ráno stretávali a možno niekde v hĺbke dúfala, že on tam bude. Po škole sa pozerala na miesto, kde ju vždy čakal. Večer mala telefón stále pri sebe dúfajúc, že každú chvíľu zazvoní. No vôbec nič sa celý deň nedialo. Začala si to uvedomovať. Začala si uvedomovať, ako veľmi jej chýba. Jeden druhému sa však vyhýbali ako len mohli...

A zase to isté asi po dvoch mesiacoch. On vie kedy sa má ozvať. Nech zvoní. Nech zvoní aj stokrát. Absolútne ju to nezaujímalo. Načo to bude zdvíhať? Čo to medzi nimi zmení? Zase ju bude prosiť, aby sa k nemu vrátila? Naozaj ju tak hrozne stále ľúbi alebo už nemá kam vraziť svoj nástroj? Nech sa pozrie von z okna, možno tam bude stáť to Mitsubishi, ktorého výfuk ho tak priťahoval.

Všetko sa v živote zbehne tak, že si to ani nestíhame uvedomovať. Možno preto majú niektoré veci také čaro. Čím viac si s nejakým človekom, tým viac sa ti dostáva pod kožu. Skrátka niektorí ľudia vstúpia do nášho života a rýchlo zase odídu, ale niektorí v ňom dlhšiu dobu zostanú a zanechajú stopy v našich srdciach a my už potom nikdy nebudeme rovnakí.
Už nikdy nebude rovnaká, no cíti, že musí spraviť ďalší krok. Zanechať všetko to staré, zanechať jeho a ísť za niečím lepším a krajším, za niečím, čo ju urobí šťastnou...

Ani nečakala, že to niečo príde tak rýchlo....

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár