O tom, ako stále potrebujem nejakú tetu knihovníčku

Keď som mala asi sedem rokov, mamina ma prvýkrát vzala do knižnice. Bola to síce len malá dedinská knižnica s jednou miestnosťou, no ja som bola ohúrená. Toľko kníh na policiach, v ktorých som mohla listovať, prezerať si obrázky, čítať časti textov. A potom sa horko-ťažko rozhodnúť pre niekoľko kníh, ktoré si vypožičiam.

Keďže som bola hotový knihomoľ, navštevovala som túto, zvonku síce riadne schátranú, no vo vnútri útulnú budovu, pomerne často. Teta knihovníčka ma vždy hneď po príchode upozorňovala na nové, či zaujímavé knihy. Obľúbila si ma. Ja ju tiež. Aj celú túto atmosféru, tú vôňu knižnice. Na dlhý čas to bolo jedno z mojich najobľúbenejších miest.

A bola tu ešte jedna vec. Veľká nástenka s kresbami detí, ktorá bola umiestnená hneď pri vchode. Fancinovala ma. Po ničom som netúžila viac, než po tom, aby tam bola vyvesená aj moja kresba. Lenže ako to dosiahnuť? Stále som videla deti, ktoré sedeli v kúte pri stole a kreslili, no bola som príliš hanblivá na to, aby som sa spýtala. A tak som stále tajne dúfala, že teta knihovníčka sa ma raz spýta, či nechcem aj ja niečo nakresliť.

A veru som sa aj dočkala. Asi po troch rokoch zbožného sledovania obrázkov na nástenke a pravidelných návštev knižnice, prišla tá dlho očakávaná veta:

"Paulínka, nechceš si ísť trochu kresliť?" spýtala sa teta knihovníčka a podávala mi čistý papier a pastelky. A ja som nastavila ruku a vzala si ich.

V ten deň som požičala len jednu knihu. Nemohla som sa totiž dočkať ďalšej návštevy knižnice. Nemohla som sa dočkať toho, či svoj obrázok uvidím na nástenke.

Bol tam. Presne v strede. Aj s podpisom: Paulínka, 11 rokov. Bola som nadšená. A odvtedy som takmer pri každej návšteve knižnice kreslila. Po istom čase som dokonca prekonala svoj ostych a sama si vypýtala papiere a farbičky. A moje obrázky pravidelne pozerali na každého návštevníka tejto malej knižnice.


Dnes už túto knižnicu nenavštevujem. Ani nemaľujem. No stále je vo mne kus toho ustráchaného dievčatka, ktoré niečo chce, no hanbí sa o to požiadať.

Stále čakám na niekoho, kto sa ma spýta:

"Paulínka, nechcela by si...?"

A ja prikývnem a chopím sa šance.

 Blog

8 0 0 0 1

Komentuj

Komenty k blogu