Nabudúce ti možno poviem, že ťa mám rada

"Ale no tak, snáď nebudeme plakať," povedal a pousmial sa. Presnejšie povedané, jemne nadvihol kútiky úst a snažil sa vyzerať veselo. Neusmieval sa. Rukou jej postrapatil jemné plavé vlasy a z líca jej zotrel tenký vlhký pramienok, ktorý tam zanechala neposlušná slza.

Pozrela sa mu do očí a aj ona sa pokúsila usmiať. Vzápätí sa ale zamračila a smutne zašepkala:
"Bude mi smutno."

"Veď aj mne. Ale čoskoro sa opäť vidíme."

"Sľubuješ?"

"Sľubujem. A ty už neplač. Lebo rozplačeš aj mňa. A kto to kedy videl revať takého starého chlapa?"

"Nie si ešte starý," povedala s u nej nevídanou vážnosťou a zadívala sa mu do očí.

Hlasno si povzdychol a unavenými očami na ňu žmurkol. Znovu sa sťažka sa nadýchol akoby chcel niečo povedať, no napokon nepovedal nič.

"Mala by si už ísť. Zas nebudeš stíhať."

"Idem. Idem. Tak... Drž sa. Prídem hneď ako budem môcť, sľubujem."

"Ja viem."

"Mám ťa rada," povedala v duchu. Nahlas to nedokázala. Nikdy, ani teraz. Možno... nabudúce. Tentokrát vzdychla ona, naklonila sa nad nemocničnú posteľ a pobozkala ho na vpadnuté líce.



"Ale no tak, snáď nebudeme plakať. Veď čoskoro sa opäť vidíme," zneli jej v hlave slová, keď sa dívala, ako drevená truhla klesá hlbšie a hlbšie do čiernej zeme.

"Mám ťa rada, " zašepkala.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu