Vyzuj sa, máš špinavé topánky. Myšlienky zahltili logický úsudok a ja som radšej zostal ticho napriek tomu že by som ti vlastne celkom rád skočil do vlasov.
Obliekam si tvoj uhol pohľadu, tvoju kritiku, aj tvoj tichý hlas ktorý ma preklína pomedzi chválu za moju odvahu a snahu.
Niesom a nikdy nebudem tvoj domov. Neospravedlňujem sa no je mi to ľúto.
Trochu vetra s dažďom v Krakowe nevadí, nevadí keď moknem sám.
Chodiť po svete sám je teraz o toľko jednoduchšie. Keď ťa nemusím presviedčať že viem kam odbočujem i keď držím mapu naopak. Rozprestrieť ruky a cítiť akýsi zázrak precitnutia ktoré tak vyhľadávam.
Nespomínam si už na dobu keď som sa niekde cítil doma. Ospravedlňujem sa ešte raz za všetko čo som spôsobil, nechystám sa utiecť, zbaviť sa zodpovednosti a skryť, nie je mi jedno ak tvoje srdce ešte stále trhám na kusy. Je to len myšlienka, ktorá ma udržuje na žive, že možno je to vzájomné. Náhradné žitie po dobu splatnosti našich bolestí ktoré sme si so sebou priniesli do spoločných postelí.
Nevadí ak moknem sám, so zimou sa vyrovnám. S krvou v lícach s vystretou rukou stopovať, ani sa neobzerať či sa blížia nejaké svetlá. Pozerať pred seba, len pred seba. Lebo som sám. Bez starostí, že mrzneš so mnou alebo kvôli mne.
Objímam nepohodlie, lebo to inak neviem, nedokážem. Nemôžem sa vzdať, ako človek čo sa bojí smrti si také niečo nemôžem dovoliť. Ako človek ktorý si žije svoj nekonečný príbeh ktorý sa mu všemožne snažia pokaziť ONI. Nech už je to ktokoľvek, nenechám sa prebudiť. Realita nieje pre mňa, treba ju dochutiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár