Aj vcera... Ked som sa rozbehla do kupelne, ked si sa ma spytal ci som v poriadku ked som vysla. Preco jedine na co sa zmozem je priblbly falosny usmev? A klamlive slova...
Idem po ceste pokojne, rozhodnym krokom. Kracam stale vpred aj napriek silnym bolestiam az pokial nespadnem a znova, znova sa nezobudim na tom istom mieste... Raz uz nebudem vediet vstat z tej prekliatej postele. Raz sa to stane ale ja si to nechcem pripustit. Znova sa postavim, prikazem svojim noham kracat aj ked su slabe a zatoci sa mi hlava. Nakazem im ist, zakazem oddychnut si. Zeniem sa vpred a dufam ze uteciem. Tak velmi sa bojim toho dna... Ale ak sa ma spytas, ci som vporiadku... Iba sa usmejem a zaklamem. Je to vobec zivot ?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár