Iba štvorica ľudí, dve slečny a oproti nim sediaci dvaja muži si ma v sekunde ľahostajne premerali, dámy si jemne pritlačili šatky ku krku, ako ich stále striaslo keď niekto vstúpil, obklopený chladom, na čo sa okamžite opäť zahľadeli prenikavo do oči svojich nápadníkov a pokračovali v hraní oftalmického pinpongu. Krátkymi schodmi som zostúpil cez parket priamo k pultu, kde trámy držali pevnejšie, hľadiac na strieborné hrdlá výčapu. Nikdy sa úmyselne neobzerám po podniku so záujmom, ako to mávajú ľudia vo zvyku, príde mi to neslušné a drzé. Barman Vlado ma pozdravil srdečne, pričom jemne úctivo sklonil bradu. Jeho starší brat, kolega sedel za ním a ľahostajne fajčil. Jeho brat, ktorého meno, som zakaždým zabúdal robil všetko ľahostajne, ale ako tikajúce hodinky presne. Boli to dobrí barmani. Mali skromnú mimiku i gestikuláciu a obaja mali výbornú pamäť na hostí. Čo je podla mňa najväčšia cnosť ktorú barman môže mať. Myslím si, že mnoho dobrých, aj mlčanlivých barmanov, akými boli oni, zachránili mnoho skleslých ľudí pred plánujúcou samovraždou. A možno aj naopak.
Vypýtal som si trojitú Becherovku s ľadom a veľkú desinu. Vyhupol som sa na vysokú lavicu do rohu miestnosti, napravo od baru chrbtom od vstupu, k horšie osvetlenému miestu, odkiaľ som pekne videl na nevýrazne profily sediacich bratov ale úmyselne na nič viac. Kabát som položil vedľa seba. Z vnútorného vrecka som si vytiahol cigarety s bočného zápalky a pomaličky som pofajčieval, zatiaľ čo som čakal na svojho priateľa.
Ako som dofajčil, vysmrkal som si nos mnohokrát použitou vreckovkou, po čom som zanechal pre mňa tipický hnedý nikotínový fľak. Zlozvyku vyfukovať tri štvrtinu dymu cez nos a posledný výdych cez ústa, som sa nevedel zbaviť. Tento neprirodzený zlozvyk vznikol ani neviem ako, ale vliekol sa so mnou ako vlastný tieň ma naháňa. Odpil som si kúsok z piva. Potom si jemne za dúšok akoby z lyžičky medicínu, aj s jantarového aromatického nápoju. Ešte raz ho zapil, na to som si opäť zapálil. Keď som počul typické ťažké kroky môjho známeho ako zostupuje, pootočil som sa. Prešlo približne 7 minút. Celý život si všímam, že mam odhad na ubehnuté doby veľmi presný, za čo problémi mi robia odmala dátumy, mesiace i roky.Kráčal ku mne s úsmevom a žiariacimi očami. V polke krátkej vzdialenosti natiahol krk, prižmúril, odhadol množstvo mojej objednávky, dynamicky preskočil k pultu, na ktorý sa pravým ramenom oprel a vypýtal si určite s plným úsmevom, kedže som mal výhľad zahaleny stlpom, svoje pitivo. Otočil som sa pomaly k stene a pousmial som sa. Vždy som sa tešil Dávidovej prítomnosti. Prisadol si. Opýtal sa:"Čo že na tomto mieste? Nejdeme na to obvyklé?" a položil pred seba pol litra pomarančového džúsu a na sebe uložené hranaté poháre s hruškou.
"Je streda, no nevieš?", odpovedal som.
Odvrátil zrak a zakrútil hlavou, ako keď si žiak spomenie na domácu úlohu.
"Na to som zabudol, dnes sa tu bude tancovať." povedal. "tak prečo sme nešli inam a prečo tuto v kúte?"
Polovičatú cigaretu som si položil do žliabu skleneného popolníku a nahol som sa k nemu, podal mu ruku, zatriasli sme, pričom sme sa vzájomne dvakrát pobúchali ľavačkou po ramenách.
"Možno práve preto, že je streda" tajomne som zamlel. Opäť som si fajčivo vzal, ukončil prológ a s úsmevom aj cigaretu. "Možno práve preto" A on sa poriadne s očakávaním usadil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a ozaj, keď z toho bude kniha, chcem si ju prečítať, mám rada ponuré barové opisy.