Sedem hodín, a trinásť minút spomenutia.

Pohojdávala sa na lane spomienok z minulej noci a z končekov vlasov, jej jemne padali veľké kvapky na zem.
Slnko silno žiarilo, a presvítalo cez ňu. Minulú noc jej niekto povedal, že je výnimočná, že je iná.
A ona neverila.
Bola poučená z predošlých nocí, že nemá nikomu veriť. Že je to len namotávanie.

No aj tak chcela vrátiť čas. Alebo sa aspoň vrátiť. Zažiť dejá vu.

Kráčala po kamenistej ceste, a vychutnávala si západ slnka, ktorému mal byť čoskoro koniec.
Bolesťou si chcela pripomenúť, to čo zažila včera, no ani bolesť jej v tom nepomohla.
Neprebudila v nej spomienky, poznanie, nič.

*
Pomaly rozsypávala to čo nazvala spomienky. Z malého kašmírového batôžteka, ktorý našla ráno, pri svojej posteli. Až kým nevypadlo posledné zrnko, a ona nestratila poslednú nádej, prežiť tú noc ešte raz.


V hlave mala len ten krátky rozhovor.
Tých pár slov.


„zrnká piesku“
„ čo prosím?“
„ sú fascinujúce“
„ nie sú. nie je na nich nič zaujímave. len kvantum niečoho“
„nefascinujú ťa kvantá?“
„nie. radšej mám minimá“

Opatrne jej vložil jedno zrnko piesku do ruky, a ona neverila, žeby bolo možné aby sa ho dotkla.

*
Neisto si líhala do pieskovej truhly, a snažila sa počítať zrnká okolo seba. Skôr ako začala, uvedomila si, že je to absurdné. Ďalej preto len rozmýšľala o zrnkách piesku, a o veciach ktoré uňho včera večer videla.
Mala v hlave, presne ten istý obraz, ktorý včera, keď jej v zábleskoch pár sekúnd, padalo ramienko šiat.

Vietor rozfúkol všetky zrnká okolo nej, spod nej, aj tie čo boli na nej, a jej ostalo len jedno jediné. To čo pripomínalo tú včerajšiu noc.
7 hodín a 13 minút.
Neverila, že sa dočká.
Spomenutia.


**
Obúvam sa do spomenutie.
Do minulej noci.
A prežívam ju ešte raz.
Tak isto.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu