/noa/
Na pozadí krídiel ospalej vážky,počítať objem tlejúceho popola.
Ktorý spálil zajtrajší večer. Chlípať studený čaj a topiť v ňom pomarančovú kôru.
Z červeného pomaranča.
„je to také atypické vieš.. ako ty“
Zabíjať pomaranče čajom, a naopak.
Zabíjať svoje myšlienky,spomienky, možné spomienky a v prvom rade seba. Potom teba.
Možno naopak, a možno navzájom.
Premýšľať o každom kroku ktorý spravím. O tých dopredu, ale aj dozadu. aj keď za sebou mám vždy slepú uličku.
„môžeš ju spáliť tak isto ako mosty do budúcnosti“
Koľko naivity.
Keby som z teba nebola tak očarená, už dávno ti niečo poviem.
„Lenže vieš. Keď kráčam po zamrznutých chodníkoch bez jedinej snehovej vločky,zamrznuté lístie primŕza k zemi a zrazu sa tam objavíš ty a vyčaríš úsmev číslo 7... Nedá sa to“
Preto radšej kýcham na to a pokračujem v tom čo som ne/začala.
Vrátim sa k vážke.
***
Na pozadí krídiel vážky,
hľadá každý kúsok lásky.
Zakrytú za vrstvou masky,
ponorenú na dne fľašky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár