Prídem domov, tašku s kľúčami hodím na stolík zatiaľ čo sa vyzujem a bosá prekráčam do kuchyne. Dám si urobiť kávu a spolu s najlepšou na svete šťavou z odšťaveného ovocia, najradšej pomaranč, jablko, mrkva, melón, citrón, si prinesiem plné hrnčeky k sebe do kresla na balkóne. Moje kreslo. Kráľovské najlepšie kreslo s dostatkom miesta na poskladanie nôh na 4087 spôsobov a obrovskou dekou pohotovostne prehodenou cez operadlo. Doma ticho. Zaviniem sa a pozorujem mesto. Hnevám sa. Pozriem sa hore, do neba a prikážem oblohe, aby začala pršať.
Poslúchne.
Vidím ako kvapky plnia tú výraznú nerovnosť na ceste, ktorej sa vždy po ceste autom vyhýbam do protismeru, ak nič oproti nejde.

Po hodinke precitnem a badám, že okolité známe jamy sú už plné vody. Pocity sa medzitým rozliali niekde medzi driemaním, snením, uperenými pohľadmi priamo vpred a mokrou podlahou na okraji balkóna. Zdvihnem oči k oblohe a vravím jej , že dnes už môže prestať. V deke som sa zohriata dotepla. Káva zostala nedotknutá, ako vždy. Varím ju pre vôňu a pre na dotyk teplý pohár.
Zložím deku, poberiem poháre, v kuchyni ich odložím do umývačky. Na chodbe hodím kľúče späť do tašky zatiaľ čo sa obujem a zabuchnem dvere zvonka.

 Rozprávka
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár