A v jeden deň vyšlo slnko. Teplo prekvapovalo tie veci, v ktorých sú zasadené chĺpky na tele, svojou príjemnosťou. Ráno bolo menej bolestivé a nebol potrebný bežný zhon, na to, aby stihli odísť z domu, na rozdiel od iných dní aj s časovou rezervou. Aj s absolvovaním raňajok. Deň bol omotávaný jemnými náznakmi. Práce rovnako veľa, práca rovnako náročná, nutnosť sústrediť sa ako vždy, ale potom, o 16tej poobede sa pred budovou postupne zišla skupina ľudí, ktorí vlastne nemuseli už v ten deň vôbec nič. Prvý raz v roku spontánne zablúdili do parku s výhľadom na mesto a neboli alternatívou vymrznutia odkázaní na pobyt v zafajčenom podniku. Slnko malo o chvíľu zapadnúť, a lavička ešte nechladila. Napriek dohodnutému hromadnému stretnutiu večer sa s odstupom pár hodín nikomu nikam nechcelo a preložili ho na neurčito. Na druhý deň, prejavom o niečo presvedčivejším, a na ich vlastné prekvapenie, slnko vyšlo opäť. Začínali mu veriť.

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár