Už nie som dieťa, aby som sa alibisticky schovávala za dvojznačnosť toho, čo poviem. Nebavia ma tvoje ľahučké impresie, ktoré veď boli len dojmom. Možno mi býva občas moja priamosť chvíľkovo na škodu, nemenila by som však za svoje chvíľky nad kávou, kedy sa definitívne rozhodujem, komu kam a koľko slovami zájdem.

Nie sú žiadne zadné vrátka, ktorými by sa dali deje zvrátiť. Dojmové konanie nebude nikdy plne úprimné. Možno najviac - plné strachu. Tú tenkú, rozmazanú čiaru tiež všetci zrakom vidíme a je tam rovnako ako tá silne čierna. Akurát ma núti pochybovať... O tebe...

Získavam si ich dôveru premyslením aj za cenu, že som občas pomerne príliš dlho ticho. Sú mi naklonení viac ako povedanej vate, ktorou sa treba prehrabať.

Impresionizmus je síce veľmi milý, ale občas treba obťažujúco žmúriť, aby sme videli celkový obraz. Odtiaľ moja preferencia ostrých línií, oddelených farieb, viditeľných hraníc, po ktorých je jasné, či padám(te) na jednu a či druhú stranu a čie miesto to vlastne držím(te).

A ja si maximálne iba rozmažem svoj pohľad, aby jeho svetlá prenikavosť nepálila. Čaro ne(z)vracania. sa.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
piotra  20. 6. 2013 14:10
kilo čerešní na obed a toto.
2 
fotka
phantasia  20. 6. 2013 20:29
veľmi chutilo.
Napíš svoj komentár