Extáza, keď som sa spojil s duchovnou osobnosťou

Dnes je veľmi divný deň, cítim niečo vo vzduchu. Som ako vycvičený pes, ktorý dokáže vycítiť každú atmosféru, náladu alebo príležitosť, ktorá sa vymyká stereotypu bežného dňa. Stále sa za tým pustím, lovím to, som naučený skočiť potom ako Heike Drechslerová v osemdesiatom šiestom. (poznámka autora: Heike Drechslerová, atlétka, ktorá prekonala 3 krát po sebe svetový rekord v skoku do diaľky).
Teraz to cítim, vietor fúka úplne normálne a pritom zaváňa niečim novým. Mám s toho stres alebo strach?

Neistým krokom kráčam do malého kostolíka na rohu Jurkovičovej. Skontrolujem čas na mobile, je 19:15 a vonku sa už zotmelo. Osamelá, ošúchaná lampa vyrobená v roku keď Los Angeles hosťovali olympijské hry ( poznámka autra: 1984 ), mi bliká na cestu, raz svieti raz nie, človek aby s toho dostal epilepsiu. Stretnutie mám dohodnuté na 19:20 a netuším, ako čakali že sa oblečiem. Zvolil som môj klasický štýl. Rifle, mikina, koženka a botasky. Nebudem zo seba robiť niečo, čo nie som. V kostole som bol naposledy na moji birmovku, keďže na cirkev mám názor aký mám. Nemusím tu časť zo zbieraním peňazí a takisto to načačkané oblečenie biskupov. A prečo to tak neznášam? Lebo ma moji rodičia nútili chodiť do kostola a počúvať tie otrasné babky, ako spievajú svojimi otrasnými hlasmi. To bolo utrpenie.
Je 19:22 a ja stojím pred starými, drevenými dverami, za ktorými počujem nejaké hlasy. Ísť alebo nie?

Za mnou sa zjavil pán kostolník, ktorý ma sem pozval.
- Ach dobrý deň, takže ste nakoniec prišli? Veľmi ste ma potešili, povedal s príjemným úsmevom na perách.
- No, nejako sa mi podarilo nájsť si na to čas...
- Čo sa vám podarilo?
- Nájsť si čas, zopakoval som hlasnejšie.
- Prepáčte, už horšie počujem, viete keď stojím pri organistke hore a ona tam vrieska do toho mikrofónu. Čas, toho je stále málo a zároveň aj stále dosť, povedal kostolník a oči sa mu potmehúdsky usmievali, nech sa páči choďte prvý.

Na hodinkách je 19:33, ale tu sa asi zastavil čas. Sedím v prvej lavici aj zo zopár ľuďmi roztrúsenými po celom kostole. Vpredu stojí kostolník. Bože, je to tak nádherné. Nechápem, je to len starší pán, železničiar, ktorý má na sebe rifle a pásikavú polokošeľu. Ruky ma zodreté od roboty a tvár od problémov. Ale je ponorený v pokoji, stojí tam s roztvorenými rukami a pozerá dohora. Oči má zavreté, ale aj tak vidno, že on vidí. Koho alebo čo? Neviem. Pomaly prichádza aj na mňa pokoj, divná radosť s toho, že som.
- Boh ťa chce dnes spoznať, ak ty chceš spoznať jeho. Vidí ťa každý deň a keď chceš, môžeš vidieť aj ty jeho. Myslíš, že keď existuje a miluje ťa, nechce mať s tebou vzťah a nejako ťa kontaktovať? Chce ťa nechať samého?
Ako to kostolník povedal, zamyslel som sa. Verím, že nejaký Boh existuje? Skôr nie ako áno. Je to pekné, že tento človek má niečo čo ho robí šťastným, ale to bude len tým, že je to obyčajný jednoduchý človek.
-Mám túžbu v srdci, túžbu aby sa ma Boh dotkol. Verím, že aj on chce. Je stále prítomný, len si treba nájsť na neho čas, ako to dopovedal, usmial sa na mňa a žmurkol.
- Neveríš že je? Nepresviedčam ťa, len ti ponúkam možnosť presvedčiť sa. Chceš? Čo stratíš 20 minút svojho života ?

V hlave sa rozľahlo ticho. Ako sa ja môžem dotknúť Boha? Ako môže mňa kontaktovať? Je to príliš abstraktná otázka. Ale hlas v mojom srdci volal poď, poď, poď. Mám pre teba oázu, uprostred púšte a prameň živej vody, len skús. Je to môj hlas? Je to hlas cudzí. Chcem to skúsiť, chcem vedieť ako ma presvedčí. Čo to je za nežné volanie, ktorému neviem odolať, čo sú to za sladké pery ktoré ku mne hovoria?

Predstúpil som pred neho a povedal som.
- Chcem to skúsiť.
- Zavri oči, pošepkal to tak, aby som to počul iba ja.
- Dovoľ mi sa ťa dotknúť, dodal.
- Môžete.
Položil mi ruku na rameno a hlavu. Začal prosiť Boha aby prišiel, začal vzývať Ducha Svätého, začal hovoriť jazyku, ktorému som nerozumel, spieval v ňom. Po mojej hlave, v každej žilke, v každej bunke sa rozlialo neuveriteľné teplo, do môjho vnútra vstúpila radosť o ktorej som nevedel, že môže existovať, stav, ktorý mi neumožnila nijaká droga. Podlomili sa mi nohy a padám na zem. Chytil ma a položil. Nie som tu, cítim šťastie, cítim radosť. Som v mori pokoja. Mám zavreté oči, ale vidím svetlo.
-Milujem ťa a som tu pre teba, poznám tajomstvá tvojho srdca. Dávam ti radosť, ktorá nekončí a lásku, ktorý nič nezastaví. Chcem byť s tebou lebo si pre mňa vzácny.

Toto som počul. Nebol to kostolník, ani nikto okolo. Bol to hlas sladkých pier, sama láska ku mne hovorila. Bol to Boh a cítil som jeho objatie. Otváram s pokojom oči a vidím strop kostola, pomaľovaný výjavmi s biblie.

 Je to možné?

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu