"Láska" otca k dieťaťu :´(

Bolo 23:00 hod. a dážď stále neutíchal. Vonku bolo chladno a v posledné dni bolo počasie dosť zamračené. Búrky neustupovali ani v polnočných hodinách. Blesky osvetľovali tmavú izbu a odrážali sa od uplakanej tváričky, ktorá sedela pri okne. Lilly uprene hľadela do neba prosebným pohľadom akoby jej práve mračná a zúrivé hromy dokázali stlmiť tú hroznú bolesť, ktorú pociťovala. Potláčala slzy, ktoré jej stekali po tvári a v rukách zvierala žiletku, kde stačilo urobiť pár drsných pohybov a všetká bolesť by zrazu zmizla. Bolo by všetkému koniec. Trasúcimi rukami sa zarezávala do kože, po ktorej stekali kvapky krvi, rany sa snažila prehĺbiť čoraz viac, no vtom náhle vyhodila žiletku a s ešte väčším plačom sa hodila do zeme. So žiaľom v hlase búchala päsťami. Do izby náhle vtrhol jej otec s krikom a vreskotom a uštedril jej poriadny kop do brucha. Ako zmyslov zbavený bil svoje dieťa, ktoré sa mu bezbranne pozeralo do očí a znášalo všetko to poníženie. Neovládateľne jej dával ranu za ranou, údermi nešetril nedbajúc na následky. Týranie bolo u nich rutinou. Dennodenne si na nej vybíjal svoju energiu a neraz jej päsťou spôsobil zranenia. Alkoholik a psychopatický tyran. Po smrti matky to zle psychicky znášal a upokojenie či riešenie problémov hľadal na dne pohárika. Domov chodieval opitý a ubíjal ju len tak, bezdôvodne. Dokonca ju vinil zo smrti matky. Zomrela keď mala Lilly 11 rokov. Smrť si ju našla pod kolesami auta keď sa zúfalo snažila zachrániť dcéru pred rútiacim sa vozidlom. Otec jej to doteraz vyčíta aj keď od tej smrteľnej nehody ubehlo už asi 5 rokov. No Lilly bola dieťa neplánované a otec ju nikdy nebral ako svoju. Dieťa ktoré nemalo prísť na svet, bolo otcom nechcené a odcudzované. Aj cudzie dieťa by si vážil viac ako vlastnú dcéru. Strata blízkeho človeka len viac dopomohla k domácemu teroru, ktorý 16 ročná Lilly prežíva. Tyrania vlastného otca, plač, smútok, depresie, kopance, údery, nadávky, ponižovanie a neraz aj zlomeniny nosa a to všetko z ničoho nič. Len preto, že dýcha. Že žije, aj keď by najradšej zomrela. Nemá kam ujsť, ak by si ju otec našiel, bol by schopný ju zabiť. Bála sa, keď čo i len začula kľúče, alebo kroky blížiace sa k jej izbe. Prežívala stavy úzkosti ale vedela že to musí pretrpieť. Nič iné jej nezostávalo. Znášala najhoršie minúty života keď sa pozerala zoči-voči otcovi do očí a trpela bolestné muky a počítala najdlhšie sekundy života. A tie sľuby, že sa zmení, ktoré prichádzajú po každej bitke. Sľuby, že sa to už viac nestane. Verila. Verila, že raz bude všetko tak ako v bežných rodinách. No mučenie neprestávalo. Bíjaval ju aj kvôli dieťaťu, ktoré nosila pod srdcom. Maličké stvorenie, ktoré za nič nemôže. Nevie ani kto je otcom budúceho bábätka. Chlapec, ktorý ju znásilnil sa viac neukázal. Dedinské klebety, že sa vyspí s hocikým spôsobili, že ňou začali opovrhovať aj kamarátky. "Skutočné" kamarátky, ktoré boli kedysi to jediné, čo ju robilo šťastnou. No nedokážu pochopiť, že sa nemohla ubrániť. Aj keby to chápali, už to nebola ich Lilly. Už z nej bola žena, ktorá sa čoskoro musí postaviť zoči-voči zodpovednosti a postarať sa o dieťa. no a Pre Lilly tá jediná, ktorú milovala nadovšetko a v ktorej by našla oporu a lásku už nebola medzi nami. Výčitky svedomia, ktoré sa jej zarezávajú do duše aj keď za nič nemôže. A tak pomaly začína veriť otcovi, že všetko spôsobila ona. Má však ešte prečo žiť. Dúfa, že to malé sa narodí zdravé. Aj keď podobne ako ona sama, bolo počaté nechcene. S malým rozdielom. Bude ho veľmi ľúbiť. Dostane to, čo ona nikdy nemala. Lásku. A tak to jediné ju drží pri živote...
Dážď už pomaly ustál, búrky taktiež nachvíľu ustúpili. Zima sa však dala krájať nožom. Zrazu začula jemné klopkanie na dvere. Pomaly sa blížila k dverám, no akoby ju priklincovali. Zrazu dostala strach akoby tam vonku číhalo niečo zlé. Akoby jej svedomie našepkávalo aby to nerobila, aby nepretáčalo kľúčom aby.....
Otvorila dvere. Na počudovanie tam nestál nikto. Vystrčila hlavu do čiernočiernej tmy, pozrela sa vľavo, vpravo, ale nič nevidela. Niečo ju znova akoby priklincovalo k zemi. Niekde v pozadí bolo počuť jemné búchanie.Znova ju zaplavil ten pocit ohrozenia, ale bála sa otočiť. Uvidela za sebou tieň. Videla siluetu postavy, ktorá držala nôž v ruke. Prudko sa otočila a zbadala otca a.......
Lilly sa okamžite strhla s mikrospánku a už aj stála na nohách. Našťastie to bol len sen. Nočné mory ju neprestali trápiť. Chcela by už uzavrieť túto kapitolu života ale bol tu niekto kto jej to nedovolil. TRESK! TRESK! TRESK! Jemný buchot sa prebudil v dunivé burácanie. Niekto sa vrátil. Až teraz sa začala Lilly skutočne báť. Znova to príde. Vie, že je opitý. Rýchlo podišla k dverám, no nestihla ani otvoriť a dvere sa vyvalili. Stál tam on. V otrhanom tričku, bez nohavíc, len v trenkách, celý špinavý s fľašou v ruke. Upel na dcéru vražedný pohľad, ktorý neveštil nič dobré. Ani sa nestihla spamätať v akom stave ho zbadala, už sa jej z nosa lial príval krvi. Vyhodil ju z domu, bez odpovede, bez príčiny, ako to robieval vždy. Stála tam v župane a búchala na dvere aby ju pustil dnu. No dnu sa nedostala. Unavená sa blížila k schodom, že prespí niekde vonku...vtom sa dvere náhle otvorili a otec celý zúrivý mieril k nič netušiacej Lilly...
... keď sa Lilly prebudila, niečo sa jej nepozdávalo. Nezobudila sa ani doma ani vonku. Čudovala sa, veď šla spať k lesu na lavičku. Pamätá si ako sa tam večer chystala. Cítila niečo zvláštne, niečo čo k nej bolo pripútané ale nevedela čo. Konečne otvorila oči keď zistila, že sa ocitla v nemocnici. Lekár vedel, že sa každú chvíľu prebudí, a tak tam už stál pri nej.
"Slečna ako sa cítite? "
"Mhm fajn" - odvrkla Lilly, premýšľajúc čo sa asi mohlo stať
"Spadli ste zo schodov" - odvetil lekár
"S-s-s-spadla? "
" Včera v noci. A ešte niečo. Musím vám oznámiť že ste prišli o dieťatko"

Mlčala. Nezmohla sa na slová. "Musím vám oznámiť, že ste prišli o dieťatko" - to boli slová, ktoré si neustále dokola opakovala v nádeji, že niesú pravdivé. Nemohla uveriť tomu, čo počula. Cítila bolesť, obrovskú bolesť, ktorá ju prebodávala. Jediná nádej, ktorá ju prinútila žiť ďalej, zrazu pominula. Neverila vlastným ušiam. Zdalo sa jej neuveriteľné aby ju život pripravil aj o to jediné čo na svete mala. Čo mohla ľúbiť a čo jej dávalo chuť znovu začať žiť. Sľúbila mu, že ho bude ľúbiť. A zrazu je všetko preč. Obklopilo ju veľké prázdno. Ostali jej len oči pre plač. Chuť do života sa náhle vytratila. Už nebolo pre čo žiť...

O pár dní nato sa našlo jej telo. Utopila sa. Vzala si život, ak sa vôbec to, čo žila, dá nazvať životom. Ostala v hlbinách rieky a navždy ju pohltili vlny. Možno tam, kde sa dostala konečne nájde pokoj a šťastie, ktorý doma nikdy nezažila.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu