Ale teraz nechcem myslieť na smrť. Nie, načo aj, na tú máme ešte všetci čas. Veď starnutie je prirodzené, niekto sa teší a užíva si to. Ako keď som mala KONEČNE pätnásť a bola som sa fotiť na občiansky preukaz. Alebo keď som si po prvýkrát vypýtala do Hlohovca CELÝ lístok. Mám úsmev na tvári.
A potom osemnástka. V tú noc som po prvýkrát prespala u Mirka. Pila som tequillu a tancovala pri tyči (z toho sa vlastne stala narodeninová tradícia). A keď som vytriezvela, robila som si vodičák.
Ten čas do mája tohto roku utiekol ako voda. A už mám dvadsať jeden. A myslím iba na to, že už je konečne čas dospieť. Byť TOU zodpovednou, za svoje činy aj za svoje rozhodnutia, znášať následky. Mať skutočnú prácu a popritom možno školu. Mať vážny vzťah. Vážne vážny vzťah. A rozmýšľať o budúcnosti. Lebo až teraz mám vlastne možnosť všetky svoje sny uskutočniť. Veď keď nie teraz, tak kedy? No kedy?
Nie, nie je to o tom, že vlastne neviem, čo chcem. Ja to viem celkom presne a už aj začínam podnikať kroky, aby sa mi to splnilo. Už žiadne priania ani plané reči, len činy, ktoré budú hovoriť za mňa a všetci mi to budú závidieť. Je najvyšší čas byť skutočne dospelou a každú vrásku navyše si zaslúžiť.
To bol taký rozvláčny a seriózny úvod, ktorý asi ani nikto nedočíta. A to je škoda, pretože práve prichádzam k tomu, čo ma donútilo sa nad tým všetkým zamýšľať. Lebo starnutie je neodvratný proces a nie každý ho môže zvládať s úsmevom na perách ako ja teraz.
Napríklad minulý týždeň som stretla v meste svojho kolegu z poslednej práce. Práve nastúpil do prvého ročníka k nám na univerzitu. Mala som namierené na študijné za spolužiačkami a on sa ponúkol, že ma odprevadí. Juj, no úprimne, odmietli by ste spoločnosť pekného, modrookého, blonďavého, inteligentného chalana so zadkom, na ktorom sa dajú lúskať orechy, a ktorý vo voľnom čase lozí po skalách (a aj vďaka tomu má postavu ako malý boh)? No vy by ste možno odmietli, ale ja nie. Dorazili sme na študijné, spolužiačky tam boli, tak som sa teda rozhodla, že ich predstavím - ani neviem, čo mi to napadlo, zrejme som sa chcela pomachrovať, že akého krásavca ja poznám.
Mohla som jednoducho povedať: "Daniel, toto sú moje spolužiačky." a "Holky, toto je Daniel, môj kolega z práce." Ale nie. Ja som holky musela predstavovať jednu po druhej. A dostala som sa až k Monike. Áno, teraz viem, že je to Monika. Vtedy som si ani za boha nevedela spomenúť. Monika to samozrejme zobrala ako pravá dáma, mňa oblial pot a červeň mi stúpla do tváre, ale nezbila ma. Ani neopľula. Zatvárila sa, ako že skoro stúpila do hovna a viac sa už na mňa ani nepozrela. Nuž čo už. Ja sa zasa budem tváriť, že ku žiadnemu predstavovaniu nedošlo.
Ale to nie je všetko. To najhoršie faux pas sa mi stalo asi tak dva, možno tri roky dozadu. Bolo to v zime, mala som sa stretnúť s niekoľkými spolužiakmi zo základnej školy. Zobrala som so sebou aj Mirka, vraj tam aj ostatní prídu s partnermi. Dorazili sme do baru, so všetkými som sa privítala a samozrejme, začala som predstavovať. A zasa som mohla povedať iba: "Toto je Mirko, môj priateľ." Ibaže, keďže som to nevedela ani minulý týždeň, určite som to nevedela ani pred troma rokmi.
Takže pekne po rade som hovorila mená. Ak som nevedela, len som povedala "OCh, ty si určite Tomášova priateľka, však?" Až som dorazila k Filipovi. Sedel vedľa neho niekto oblečený v čiernom, s krátkymi čiernymi vlasmi, tuším aj piercing v obočí mal. Tak teda hovorím: "Mirko, toto je môj super spolužiak Filip a tento mladý muž je zrejme jeho kamarát."
Asi na dve sekundy akoby stíchol celý bar. Stačil mi jeden pohľad do očí Tomášovej priateľky, aby som vedela, že som niečo posrala. Prvý sa ozval Filip. "Vlastne," povedal, "toto je moja priateľka Danka."
Danka? Danka!!!! Dievča! Žena!
Spadla mi sánka až pod nohy, nadýchla som sa, ale Mirko ma hneď stiahol na stoličku vedľa neho. Po zvyšok večera som už radšej nerozprávala. A Danka sa na mňa doteraz ešte mračí, hoci už vyzerá omnoho ženskejšie a naozaj jej to pristane.
Dobre, to možno ani tak nebol prejav starnutia, skôr zlého úsudku. Musím len dúfať, že sa už nič také nikdy nezopakuje. Lebo podobnú hanbu na dve zimy by som už asi nezvládla. Ani mladá, ani stará.
Tak vám všetkým želám príjemný večer a odkazujem: poďme spolu dospieť.
Vaša "stresmenka" mirkova
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
elwinko
15. 10.októbra 2010 20:57
Nestresuj.
2
po a vlastne už hneď od začiatku som mala úsmev na tvári lebo mi to niečo pripomína Inak mám podobnú skúsenosť ako chudera Danka tiež si ma pletú s chalanom ale tak čo už...stáva sa
3
Beriem si ponaučenie z príbehu - odteraz predstavujem - ahojte toto je XYZ, ,...XYZ toto sú moji...
6
pekne napisane, myslim, ze o svojich trapasoch by sme vsetci mohli napisat blog. ale po case by ich bol birdz plny, lebo niektore trapasy nemaju konca-kraja☺
Napíš svoj komentár