Ona tu bola. Žila tu už pätnásť rokov. A stále sa menila. Tak ako ona aj on. Paríž sa menil, a pritom bol stále rovnaký. Aspoň pre ňu bol takým akým ho chcela mať.
Zbožňovala tento park. Tak príjemný a tichý. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu hrozna a vína. Niekedy by sa bola najradšej opila, ale udržala sa na uzde. Väčšinou to tak aspoň bolo. Zahľadela sa na slnko. Hoci bola jeseň ešte stále nádherne žiarilo. Príjemne zahrievalo. Ak nie telo, tak aspoň dušu a srdce. Presne to potrebovala. Teplo a lásku. Jediné čo z toho mohla mať bolo teplo. Aj to nestále. Len také, ktoré vyžarovalo slnko. Také obyčajné, ale predsa hrialo. Pofukoval príjemný vetrík a strapatil jej vlasy. Milovala to. Pripomínalo jej to jazdy na aute s otvorenou strechou po cestách Francúzska.
Bola tu vždy. Mala pocit, že sa tu už narodila. Vždy sedela na tej istej lavičke. Ešte nikto sa nepovážil vziať jej ju. Jej miesto bolo vždy na kraji lavičky. Na pravej strane. Tak aby mala ten najlepší výhľad na prekrásnu scenériu, ktorá sa pred ňou vytvárala. Tak aby mohla každého potichučky a nenápadne sledovať. Tak aby bola spokojná.
Nádherné vinice všade naokolo vytvárali perfektnú atmosféru. Stromy a pri nich lavičky a vychodené cestičky, po ktorých sa prechádzali ľudia. Pred ňou bol Paríž. Videla ho takmer celý. Videla domy, cesty a milión malých kaviarní, kde ľudia popíjali svoju každodennú kávu a Armagnac. Na taniroch mali položené čerstvo upečené croissanty. Bolo to príliš ďaleko, ale aj tak to videla. Poznala tunajších ľudí a vedela odhadnúť čo presne urobia a čo si objednajú.
Doliehala k nej pouličná hudba. Nádherné tóny vychádzajúce z hudobných nástrojov. Melódia. Pohlcovala ju celú a ona sa konečne cítila šťastne.
Sedela s prekríženými nohami a na tvári sa jej pohrával jemný úsmev. Rifle, čierne oblé lodičky a čierny kabát do pása. Plavé dlhé vlasy zvýrazňoval zelený šál.
Bola tam. Mala štýl. Bol jej. Musela ho mať. Všetci ho mali. Francúzi mali štýl a boli hrdí na to kto sú.
ŠTÝL. Ako chodiť, jesť, piť, smiať sa....
To všetko a ešte omnoho viac muselo byť elegantné a hlavne to muselo byť ICH.
Ona ho mala a bola hrdá. Musela. Musela byť taká. Nebolo iné východisko.
Okolo prešiel muž. Bol celkom pohľadný. Mal psa. Obaja mali baret. Alebo sa jej to už všetko len zdalo?!
Štýl. Ako prázdny výkrik do tmy. Všetko sa zahmlilo a strácalo za sprievodu francúzskeho šansónu.
Zhlboka sa nadýchla. Otvorila oči. Okno mala otočené do záhrady. Bola krásna. Prechádza by jej urobila dobre. Ale ktovie kedy odtiaľto vyjde. Veď ona medzi nich nepatrí. Nie je blázon.
Muž vychádzajúci z kliniky sa ešte poslednýkrát obzrel za ženou, kedysi tak nádhernou a plnou života. Jej zvonivý smiech mu stále znel v ušiach. Očami pozrel na tabuľku pri vchode. Psychiatrická klinika. Ktovie kedy sa odtiaľto dostane. Miloval ju, no nemohol už dlhšie čakať. Nedokázal to. Ešte by sa zbláznil.
Z vrecka vytiahol jednosmernú letenku z Paríža do Mníchova. Povedal, že sa vráti. No netušil kedy. Netušil čo bude a vlastne už ani nevedel čo bolo. Minulosť nechal za sebou. Pohltilo ju toto mesto. To, ktoré skrývalo už toľké príbehy a tento nebol výnimkou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
littleeva
12. 8.augusta 2008 20:59
super to je dufam ze ich sem hodis ovela viac ale som rada, ze si konecne zacala davat aj ty blogy
2
urcite je to lepsie ako moje blgy,... ale je to fakt super,.. az na to, ze neznasam francuzsko ale to je moj osobny postoj, kej krajine, nie k tvojej poviedke,... ties sa neviem dockat, kedy pridas dalsie poviedky
5
Dakujem vsetkyym. som rada ze sa pacilo a posanizm sa este nieco napisat
Napíš svoj komentár