ľúbime sa a nenávidíme sa, sme veľkí a sme malí.
Každý z nás si myslí, že všetko zvládne sám,
až kým ho niečo na kolená zvalí,
a zistí, že v sebe živil sebaklam.
Stratia sa pevné kroky,
stratia sa pozitívne myšlienky,
príde ten plač prehlboký,
a svet čo bol sťa gombička,
je zrazu priveľký.
Ako mám robiť veci správne?
Ako vstať z prachu znova na nohy?
Nebolo všetko čo som robil márne?
Myšlienky mám ťažké, okovy.
Prosím pohľadom do neba,
o silu robiť kroky, ktoré zmysel majú,
znova sa v zrkadle vedieť pozrieť na seba,
znova patriť k ľuďom, čo sa usmievajú.
Stačí tak málo...
Veriť ľuďom a tiež Bohu,
že by nenechal ťa kráčať samého,
vykročiť tú správnu nohu,
spoľahnúť sa na nich a tiež na neho.
Neveriť, že takú krivdu spravil by ti Pán,
že by nemal ťa kto utešiť,
chorú dušu v ťažkej chvíli vyliečiť,
že by si mal zostať úplne sám.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
14. 4.apríla 2015 08:57
veľmi krásne, úprimne a zo srdca napísané
Napíš svoj komentár