Je to veľmi vplyvná žena. Tridsiatnička. Meno samozrejme neuvediem. Je si plne vedomá toho kto je, čo dokázala a čo plánuje urobiť. Rozpráva o svojich začiatkoch. Bola to nula. Rovnako ako ja. Možno preto si vybrala práve mňa. Nefunkčná rodina, matkin alkoholizmus, otec drel ako len mohol a ona...odkázaná na rôzne práce. Ale nie také, aké vám s najvačšou pravdepodobnosťou napadnú ako prvé. Stále si bola a aj je vedomá svojej hodnoty. Hodnoty ženskosti.
Práve to, tá ženskosť na mňa pôsobí úplne odzbrojujúco. A iste nie len na mňa. A ako to už u takýchto ľudí býva, chytili sa správnej príležitosti. A ako to už u takýchto ľudí býva, nebola to čistá príležitosť. Čistá pred zákonom samozrejme. Avšak inak to ani v tom zasratom štáte a meste nešlo.
Chcel by som takú ženu. Kazd by ju chcel. Baby, mali by ste si zobrať príklad.
Nastane ticho. Do kaviarne vojdu dvaja chlapi v dlhých čiernych kabátoch a klobúkmi na hlavách. Sadnú si oproti.
- "No...a to bol bod zlomu v mojom živote. Od toho momentu som bola nezávislá"
- "takže ste sa odsťahovali, a začali žiť život na úrovni"
- "áno, život na úrovni obyčajného človeka ktorý je schopný zaplatiť nájom a uživiť sa sa. Nič špeciálne."
- "a čo nasledovalo potom? Lebo keď sa na vás tak dívam, asi nevediete úplne obyčajný skromný život"
Začína rozprávať. Veľmi ju nepočúvam. Aj keď rad by som. Jej pohybujúce sa pery a napínajúce krčné svaly odpútavajú moju pozornosť nech sa snažím akokoľvek.
Ti muži sa trošku naprávajú na stoličke. Začínajú ma znervózňovať. Vôbec sa nerozprávajú, len sa neustále dívajú naším smerom. Nápoje ktoré si objednali, sú stále na svojom mieste a neubudla z nich ani kvapka. Žena je úplne pokojná. Síce jej oči z času čas zmonitorujú okolie, je úplne pokojná a jej hlas je bez známky akýchkoľvek obáv. Vôbec tomu nechápem.
Začínam sa celkom potiť. Neviem už čo sa jej opýtať. Našťastie jej zhovorčivost to všetko zachraňuje. Myslím, že sa blížime ku koncu. Skutky ktoré bola donútená urobiť alebo prikázať urobiť...nebol by veľmi dobrý nápad to tu nejak uvádzať. Bude to dobrý materiál na vydanie biografie. S týmto určite prerazim. Konečne.
Jej požiadavka na konci ma však úplne zaskočí. Vraj to mam vydať až po jej smrti. Ako prvé mi prebehne hlavou, že to možno bude celkom skoro nakoľko tí nebezpečné vyzerajúci a hlavne pôsobiaci chlapi oproti nám...čakajúci na vhodnú príležitosť...
- "oh...tých chlapov oproti si nevšímajte...to su moji chlapci..nemajte strach...nič nám nehrozí"
Uľaví sa mi. Asi ako keď sa po troch pivách konečne do blažena vyštíte. Usmeje sa. Vo mne sa opäť začínajú prebúdzať rôzne pocity. Poďakuje sa za príjemne strávený čas a dopíja svoju kávu. Na šálke ostáva fragment odtlačku červeného rúžu z jej dokonalých pier.
Chystám sa postaviť aby som jej pomohol obliesť si kabát. Odrazu spoza mňa zaznie výstrel a na jej blúzke sa objaví červená škvrna. Ďalší výstrel...ďalšia škvrna...a ďalšia..a ďalšia. Jej hlava ostáva v záklone.
Muži oproti vytasia deviny. Otočím sa dozadu a vidím chlapa. Úplne obyčajne vyzerajúceho a oblečeného s revolverom v ruke. Zaznel posledný výstrel. Padám bezmocne na stolík. V hluku výstrelov ktoré dierkujú toho kreténa. Taká škoda tej ženy...
Diktafón stále nahráva.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár