ozvala sa strela...
Na ulici kráter,
a pred tebou kúsky tela.
Kúsky tela ktoré si predtým zvieral v objatí...
Je len ťažké uveriť, že už sa nikdy nevráti.
V pozadí len dievča,
ktoré nechce pochopiť čo sa stalo.
V tom strhne sa priam do pekelného kŕča,
ktorý ju núti prijať, že je to ako malo.
Zachvátená bolesťou,
po tvári jej stekajú slzy.
Nikto nepochopí, že chce ísť za ňou,
že chce patriť medzi mŕtvych.
Chcela ju ešte raz objať,
ešte raz jej povedať, že nikdy nezabudne.
Že si ju zo srdca nenechá nikdy zobrať,
a že láska k nej nikdy nepovädne.
No už je neskoro...
Už hľadí len do prázdna.
Pomaly obzrie sa okolo,
ostala tu iba ona sama.
Zakloní hlavu,
vydrie sa z nej vzlyk.
nemohli ju tu nechať samú...
Teraz počuť krik.
Krik sa odrážal od holých stien tohto pekla,
od stropu aj podlahy,
tak veľmi odtiaľ preč odísť chcela,
plač sa znásobi.
Pred očami sa jej všetko premieta,
ako starý film...
to že už to nikdy nezažije s úzkosťou odmieta,
ale vie že nebude mať s kým.
Prechádza sa stále po tej istej čiare,
iba tam a späť.
Skúša či dajaké riešenie nájde,
to jediné ju napadlo hneď.
Pozrela sa na odraz v starom zrkadle,
snažila sa nájsť nejakú radu.
Hľadá vo svojich očiach kdekade,
no vidí tam len ranu.
Videla tam len bledé dievča,
ktoré moc bolelo dýchať.
Ktorému v očiach už nehorela žiadna svieca,
a to ju v srdci začalo pichať.
Videla tam len dievča s krvavými perami,
ktoré kľučkuje tam a sem.
A to len aby uchránila druhých pred zákernými strelami...
Veď aj to bol jej sen.
Tie strely boli mierené na cudzincov, no aj tak sa do nich hádzala.
A to len preto aby nemuseli pocítiť bolesť ktorú ona zažila.
Dostala ranu namiesto dievčaťa v jej veku,
no to jej ani len nepodalo pomocnú ruku.
Bola z toho smutná, sklamaná.
No aj tak ostatným tie strely naháňa.
Ale kto chytal strely smerované na ňu?
Uvedomovala si že na intenzite slabnú...
Zrazu na to prišla, bolo to ako zbadať svetlo v temnote,
také mega náhle vnuknutie.
Začala sa smiať, zrazu bola šťastná...
Tá ktorá odišla, tu stále pre ňu bola.
Spomenula si na slová ktoré si priala aby ešte povedala,
a tá myšlienka ju pri srdci zrazu zohrievala.
...
Kúsky tela ktoré si predtým zvieral v objatí...
Je len ťažké uveriť, že už sa nikdy nevráti.
Objatie nepovoľuj kým ťa stále hreje.
Nepovoľuj, ak sa tvoje srdce s tým jej smeje.
Venované najlepšej sestre. Dúfame že ti tam hore je dobre. Chýbaš nám!...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár