lístie sa po vode plaví
a rozkvitnutá lúka
mi šeptom o tebe vraví.
Vraví, že si to najlepšie,
čo ma v živote stretlo.
Že si môj anjel
a mojich dní svetlo.
Vždy do uška mi zavanie,
no to, čo povedať mi chce,
je stále hádanie.
Musím vždy hádať,
čo mi srdce vraví,
lebo rozum a srdce
si vždy svoje spraví.
Nikdy nespravia to isté,
presne tak, ako nerovnako padá lístie.
Keď tlkot srdca
hlas rozumu prehluší,
som schopná sa dostať
do problémov až po uši.
Keď rozum sa nevzdáva
a melie svoje,
pokračujú medzi srdcom a rozumom
večné boje.
Keď jedno ustúpi,
hneď druhé radosťou jasá.
Len keď spolu vládnuť budú,
len vtedy harmónia nastoliť dá sa.
Nemôže jedno ustúpiť
a druhé vládnuť samé.
Nemôže vždy muž
prenechať miesto dáme.
Nemôže sa dieťa donekonečna
s loptou hrať
a nemôže láska lásku
nazývať len kamarát.
Len keď všetko spolu
skúsi fungovať,
len vtedy môže mať srdce i rozum
rovnakú trať.
Len ak bude jedno aj druhé
spolu vládnuť
a nebudú si rešpekt
navzájom kradnúť.
Len ak všetko budeme riešiť
spoločnými silami,
len vtedy dokážeme nechať
všetky problémy za nami.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
berenika
29. 6.júna 2009 22:28
veľmi pekné
Napíš svoj komentár