Modlitba k Lune

Ďalší deň sa blíži ku koncu.

A keď sa žeravé Slnko ponorí do ľadových vôd lagúny

a zanikne jeho zlato v smaragdovej hlbočine, v bahnitých vrstvách kanálov,

moja duša odhodí masku a splynie s intímnou nocou.




Och Luna, chceš ma ďalšiu noc mať sama pre seba?

Chceš prehltnúť moju dušu a z môjho vnútra zalievať moje telo mrazom?

Alebo sa skrývať za temnou oponou nočného neba,

desiť ma, hrať sa na skrývačku, kradnúť mi môj pokoj?




Luna, neber mi mňa samú!

Nestačí Ti, že moja duša je z rovnakej esencie ako Tvoja?

Nestačí Ti, že zakaždým, keď sa pokúšam pred Tebou uniknúť

medzi horúcimi múrmi palácov, ktorých teplo neprejde hlbšie než

do pórov mojej kože, ma za súmraku odhalíš,

a celú noc načúvaš môjmu bôľu, šepkajúc: „Ostaneme spolu! Ja ťa neopustím!“ ?

Si mojou vládkyňou a ja len bábkou v Tvojich rukách.

A sladkými prstami ako nitky vyťahuješ z môjho vnútra

spomienky...




Videla si, ako moje útroby napĺňali slané moria sĺz,

zatiaľ čo sa moje telo kúpalo v kuželi Tvojho striebristého svetla.

Videla si moju husiu kožu z dotykov jeho neskúsených rúk

na mojich ramenách, bokoch, prsiach,

a sprisahanecky si žmurkla na znak toho, že zachováš tajomstvo.

Videla si ma skrútenú zverskou bolesťou, keď moju dušu

zachvacovali neviditeľné plamene, stravujúce ma zaživa.

Plakala si so mnou? Alebo si sa skryla

a či odišla lipnúť na inej duši, privlastňujúc si aj tú,

ako ten, kto dosiahol svoje a vec stratila preňho svoj význam?

Ako ja PREŇHO...?




Luna, opusť ma tak ako to urobil on.

Skry sa, a daj mi aspoň ilúziu šťastia, ktorú som zažívala s ním,

keď ma kradol z Tvojho zlatého paláca

v ktorom som spievala ako slávik, netušiaci, že Raj sa skrýva za jeho múrmi,

zatiaľ čo Ty si sa nedívala.

Odíď! A daj mi slobodu ako ju dáva básnik svojím elégiám,

a matka svojim deťom, po tom, čo im dala život.

A keď Slnko znovu vyjde

spod vodnej periny,

nadýchnem sa jeho lúčov a budem veriť, že zažnú iskru

aj v mojej ubolenej ľadovej duši.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu