Mám úchylku na ľudí. A často hlavne cudzích. Chodím po svete a šmírujem ich. Pozerám, ako chodia, čo majú obuté, aký majú lak na nechtoch, čo jedia a ako, čo pijú, aký dnes vytiahli zo šuplíka ksicht, aký majú hlas a aký tón... Pozerám, na čo, na koho a ako sa pozerajú oni. Ako sa usmievajú alebo neusmievajú, ako fajčia, ako stoja.

A počúvam. Ako hovoria, keď sa rozprávajú s niekým, ako sa pýtajú, ako telefonujú, ako telefonujú s rodičmi, ako telefonujú s deťmi, ako sa tvária, že telefonujú, ako sa rozprávajú sami so sebou, ... Bavím sa a no... žasnem.
A niekedy sa hanbím, že som súčasťou človečenstva.
A niekedy sa vôbec necítim ako jeho súčasť.

Žasnem nad tým, kde žijem. Nemám slov. Zírám, nechápem, neuveriteľne neskutočne som znechutená.

No, tak jej tam nasypali dáke oblbováky. A ešte biele víno, kokso, ta to bolo úplne mútne... vravím- to si musí určite všimnúť, a oni, že nie, že šak zhasneme svetlo a nebude vidieť nič. Inak ona vyzerá ako transvestit, ale toto si nezaslúžila asi. Raz ju zbúchol frajer, a keď sa to dozvedel, tak ju zbil ak psa, vykopal jej zuby, potratila... A doma ju šikanujú, tak nemá ani na nové, jeden jej ostal. No a normálne jej to tam namiešali, hodili inzerát na sieť, že kto si chce zašukať, a siedmi ju prejebali. Tono jej aj natrhol riť. Zdvihla som obočie. Ale to inak nie len jej. Aha.

Nikdy som nebola žiadna puritánka, nijako hanblivá a konzervatívna už vôbec nie. Odkedy si som si uvedomila, že ľudia sú nekonečne sprostí, no nikto nemá právo ich o ich "slobodu" oberať, väčšinou tvrdím, že nech si každý robí čo chce, len nech ma s tým neotravuje. Pite, fajčite, fetujte, onanujte, je mi to jedno... len som absolútne znechutená z toho, čo sa to formuje, čo sa dnes vychováva z mladých (a nielen tých), k čomu sú vedení a čím. A potom sa tvárime šokovane.

No čo, ako sa vám pozdávajú dnešné vzťahy? Nie je to práve takto super? Dať sa dole, zašukať si, neriešiť, hlavne si užiť. Dobré, nie? Nepísali niečo také aj na Dive? Že ono to vlastne taká nevera ani nie je zlá, a je to prirodzené? Alebo, že anál už robia všetci? Či, že byť spolu len tak "na voľno" vôbec nevadí, ak to vyhovuje obom? Páči sa vám to, však? Veď vlastne ide hlavne o tú zábavu, a o to neriešenie, a tú slobodu...

Že vy takí nie ste? Že vy neutekáte od zodpovednosti, že vy máte svoje hodnoty, vy máte priority? Áno? A aké? Aha, jasné.

...teraz zmaturujem, a potom cez prázdniny pôjdem asi do UK, trochu sa dačo naučiť, čo-to zarobiť, a aj sa zabaviť, vidieť niečo nové... a potom výška, to je jasné - najskôr niečo perspektívne, nebudem predsa učiť debilov za dvadsať mesačne, alebo čo. No a potom uvidíme, dúfam, že tu neostanem, rozprávali sme sa so Stanom, že také Holandsko napríklad by bolo super. Môžme sa chodiť bicyklovať po tých poliach a tak... Ani nemusím počúvať - obohratá pesnička. Škola, zábava, kariéra, rodina, bla bla bla bla, láska, bla bla bla bla...

...láska.

...tie tulipány sú super, veľmi sa tam teším. Snáď bude spokojný aj Stano, stále melie o tom, že sa tam zblázni, lebo mu budú chýbať hory, no, táraniny, on sa má s tými lesmi posratými. Dúfam, že z toho vyrastie, keď bude starší, totiž, naozaj ho ľúbim, a dúfam, že sa vezmeme. Len keď on je večne nespokojný, furt by dakde behal, hovorí, že potrebuje dýchať, úplne, ako keby som mu ja nedala dýchať. Veď hocikedy je s kamarátmi kedy chce, aj na pivo môže s nimi ísť pre mňa, za mňa, aj na koncert, veď ja ho neobmedzujem, ani by som to nedokázala, viem, čo potrebuje a keď máš niekoho rád, chceš, aby bol šťastný. Kukni, som mu kúpila - tričko. To je jeho obľúbená kapela, dúfam, že bude rád, posledný čas je vkuse dáky bez nálady, neviem prečo. Vraj aj muži majú svoje dni, normálne majú vylučovanie hormónov v cykle... Na dnes mi stačilo.

Nechce sa mi ďalej písať o tom, že nikdy nechcem nikomu ukradnúť jeho osobnosť. Ani o tom, že nikdy nenechám nikomu ukradnúť tu moju. Vlastne, celé toto malo byť pôvodne o tom. Na začiatku som možno aj chcela, ale už nie. Nedá sa.

Poviem už len toľko, že som zostala päťkrát viac znechutená z tohto rozhovoru, ako z toho predtým. Nepochopiteľné, čo?

No už končím. Idem toto pomenovať, ešte neviem ako. A potom idem vysypať tie nedojedené francúzske zemiaky psovi. Ešte šťastie, že on tieto ľudské nechutnosti nevníma. Zabehá si, nažerie sa, vyspí sa, vyserie sa a zašuká si. Nemá to super?

 Blog
Komentuj
 fotka
grietusha  19. 2. 2010 19:33
ty vieš.

lebo veď: "ahoj, kto si?"

stále mám pri tebe pocit silného rozhovoru samej so sebou, takže ja to už ani inak nejdem komentovať.



 fotka
tukyno  20. 2. 2010 09:53
ja k tomu len poviem ze aj ja by som to povedal
 fotka
joelina  20. 2. 2010 11:25
taký pravdivý blog!
 fotka
marttina  5. 3. 2010 20:06
mas pravdu aj nemas v niecom ale krasne si to zhrnula, silno sa mi paci.
Napíš svoj komentár