Neviditeľná

Bola som na stretnutí
s niekdajšími spolužiakmi
zo základnej školy.
Došli takmer všetci:
trochu sa pomenili,
tí normálnejší sa mi zhnusili,
tí zvyšní
boli ako vždy.
Milan už nepočúva metal,
Už s ním nie je reč.
Beata odišla zo školy
a robí čašníčku.
Ďalšia je zas trochu
štetka,
iná zas udala svojho otca.
Všetko bolo také
predvídateľné.
Už vtedy.

Nudili sme sa
v tom bare kde Beata pracuje.
Dali sme si niečo na pitie,
nestálo to za veľa.

Už po pol hodine
som sa prestala tlačiť do ich rozhovorov
a z nervozity a dlhej chvíle
som si zapálila
jednu z mojich malých cigár
od priateľa,
ktorý je absolútne proti tomu
aby som fajčila.
"Zničíš si pľúca",
hovorieva, ale ja fajčím
len keď som nervózna
a našťastie to nie je často.

Okolo siedmej som sa zdvihla
na odchod:
"Musím ísť do práce",
poznáte to..
Vysypala som na stôl peniaze
za tie nepodarené drinky
a pred odchodom si zapálila
ešte raz.

Chvíľu som fajčila s jednou spolužiačkou,
tou, čo nikdy nefajčila
a spolužiačky na mňa zazerali
a prevracali očami.
Spomenula som si na celé roky na základnej,
všetko bolo rovnaké
ako vtedy.
Všetkých som nenávidela presne rovnako.

Vstala som od stola
a utekala preč
a hrozne som si vydýchla,
keď sa na mňa cestou
cez jednu z bočných uličiek
usmiali dvaja mladí Arabi.
Tak predsa.
Som ešte človekom.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu