Nezabudnuteľny deň....♥

Jedného rána nás zobudili slnečné lúče hrejivého slnka.Zobudili sme sa všetky tri baby naraz. Vstali sme, prezliekli sme sa do plaviek ,hodili na seba šaty a boli sme pripravene odísť na priehradu. Vzali sme tašku a už nás nebolo. Po ceste sme sa veľmi smiali. Prišli sme k priehrade .Začali sme premýšľať , či si zložíme veci na našom obvyklom mieste ,alebo pôjdeme k mostíku odkiaľ skákavali chalani. Rozhodli sme sa, že to riskneme a pôjdeme k mostíku. Došli sme tam a zložili sme si veci. Pri mostíku bol domček a s neho taktiež skákali. Ľahli sme si na uteráky. Neboli sme tam sami. Na streche domčeka sme uvideli chalanov. Boli to 2 chalani v našom veku a zvyšok boli krpci. Neodolali sme, tak sme sa spýtali jedného krpca kto sú tí dvaja neznámi chalani. Dozvedeli sme sa ,že obaja sa volajú Maťovia. Povedal nám ,že ten blond krpec je jedného s brat a vola sa Paťko. Maťovia sa nám dosť zapáčili, ale neriešili sme to. Krpci nás začali volať aby sme si šli skočiť s mostíka. Ja som povedala nie, ale Miška a Rejčl si šli skočiť. Takýmto spôsobom sme sa s nimi aspoň trochu spoznali. Aj keď sme sa aj tak nevedeli dať nejako do reči. Tak som to riskla. Použila som staré známe „nevieš prosím ťa koľko je hodín“ .Aj keď sme prehodili len 1-2 vety ,aspoň niečo. Ľahli sme si opäť na uteráky a opaľovali sme sa. Deň nám ubehol ako voda. Pobrali sme sa domou, pretože sa už stmievalo. Prišli sme domou ,chvíľku sme boli na dvore, potom sme sa šli prechádzať po dedine ako každý večer .Prechádzali sme sa ,postretali veľa ľudí ,dokonca sa jedny odvážili nás aj pozdraviť. Tých sme odstrčili jediným slovkom „trapas“ .Ako sme sa tak prechádzali okolo priehrady, videli sme tak tých chalanov ,ktorých sme videli cez deň na mostíku. Prechádzali sme sa „nenápadne“ okolo nich. Zrazu sme zbadali veľkú tlupu chalanov. Stále boli blíž a blíž k nám. Začali sme sa báť. Rýchlo sme od priehrady padali preč. No keď sme sa otočili uvideli sme ich za nami. Začali sme zrýchľovať krok ako sa len nenapadne dalo. No ich blbým hláškam sme sa nevyhli. Šli sme cestou necestou kade sa len dalo utiecť. Začuli sme za sebou bicykel. Otočili sme sa, aby sme zistili kto to ide. Bol to chalan, ktorý sa nás pýtal rôzne otázky ako napríklad koľko mame rokov. Robili sme si srandu, tak sme povedali že máme 14.Teras už vieme že ten chalan bol Marcel .Dodnes si pamätáme ten pásikavý sveter ♥. No obavy a strach nás neopúšťali. Boli sme už len kúsok od domu. Rýchlo sme vbehli do brány .Ja a Miška sme vyliezli na branú aby sme sa pozreli či už prešli. Zbadali nás, ako sme pozerali cez vrch brány. Na tento deň len tak ľahko nezabudneme. Najlepší deň v Kuchyni roku 2010♥

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu