So zatvorenými očami som počúval ruch vedľajšej hlavnej ulice. Páčilo sa mi to. Pulzoval v tom život. No ľudia ako ja nikdy skutočne neodpočívajú. Len to berú trošku viac „v pohode“, keď sú mimo práce. Reflexy máme stále rovnako ostré. No na čele nemám napísané, kto som. Preto sa sem – tam nájde nešťastník, ktorý si myslí, že som iba obyčajný pocestný. Túto chybu, však každý doteraz urobil iba raz. Keď už sme pri nešťastníkoch – zlodejoch, niektorí sú skutočne úbohí, a je mi ich ľúto. Ako ten, ktorý sa práve zakráda ku mne v domnienke, že spím. Počkal som, kým sa prikradne až ku mne a začne mi opatrne ohmatávať vrecká v snahe nájsť mešec. Schmatnem ho za ruku, rýchlo sa postavím. Keď otvorím oči, vidím mladíka. Otrhaného, špinavého, ešte mu mlieko tečie po brade. Je mi ho neuveriteľne ľúto, tak mu neublížim.
„Teda, videl som už zopár mizerných zlodejov, ale ty si zo všetkých najhorší!“ povedal som. Mladík sa začervenal, a snažil sa vyslobodiť z môjho zovretia. „Ako sa voláš?“ pokračoval som.
„Grindolf...“ povedal zahanbene. Ktovie, či sa hanbil za svoje meno, alebo kvôli tomu, ako ľahko sa nechal „nachytať na hruškách“. „Ako ste to dokázali?“ Spýtal sa, keď nabral trošku odvahy.
„Človek nemusí byť prvotriedny osobný strážca, aby ťa zacítil na dvadsať metrov“, povedal som žartovne, s úsmevom. Na mladíkovej pehavej tvári sa objavil úžas, prepletaný s pozostatkami strachu. „Neboj sa, neudám ťa. Si príliš mladý na šibenicu, bola by ťa škoda. Peňazí mám, a nie som lakomý. No je dôležité, aby si sa naučil, že bez práce nie sú koláče! Obetujem pár drobných, ak mi očistíš topánky!“ povedal som. Mladíkovi, ktorému sa zmenila vidina budúcnosti zo šibenice na zárobok, sa pustil do práce.
„No teda! Vy máte topánky... Také nosievajú veľkí páni!“ povedal mladík s údivom. Usmial som sa.
„To vieš... nie každý je tak dobre platený, ako ja. Avšak šľachtici si radi priplatia za dobrého strážcu.“
„A ktorým pánom šľachticom ste už slúžili?“ nedal pokoj a hltal každé moje slovo.
„Fúúú... Kde začať. Tak nedávno som slúžil lordovi Utherovi, z Floradu.“
„Čože? Počul som, že lord Uher sám porazil siedmych banditov, ktorí ho prepadli!“ vyhŕkol. Usmial som sa, a postrapatil som mu ryšavé vlasy.
„Áno. Stalo sa to v priesmyku, medzi Janhilom a Fálom. Ale tých banditov bolo v skutočnosti iba šesť. A náš pán zabil ledva dvoch. Keby som tam s ním nebol...“
„Ale všetci vravia...“ prerušil ma.
„Ja viem dobre, čo vravia. Pani grófka Azshara sa tiež vystatuje, že dokázala sama pomstiť smrť svojho manžela. Ale skutočne si myslíš, že to ONA pobila v noci celú rezidenciu lorda Artmonda? Alebo že sir Drexxhun porazil sám draka?“ povedal som s náznakom znechutenia.
„Ale tak to potom vôbec nie sú takí chrabrí, ako sa o nich hovorí!“ povedal mladík sklamane. Topánky mi medzičasom už očistil, no stále nevychádzal z údivu. „Prečo ich necháte zožať všetku slávu? Veď to vy ste hrdina!“
„Ó, to áno. No ja vlastne robím to, za čo ma zaplatia. A k tomu patrí aj diskrétnosť. Možno nie som legendárny drakobijec, nikdy sa o mne nebudú spievať piesne, ale mám dosť peňazí na to, aby som si mohol dovoliť tri krát denne teplé jedlo, nocľah, a sem – tam aj nejaké to potešenie. A to mi stačí. Zapamätaj si chlapče, že za každým významným mužom, či ženou stoja ľudia ako som ja. Chrániť a pritom nezomrieť je to najvyššie umenie.
„Ďakujem pane“ povedal, keď som mu odsypal z mešca. Odsypal som mu štedro, načo šetriť. Nikdy neviem, ktorý deň bude posledný. Zatiaľ som nenarazil na protivníka, ktorý by ma bol čo i len nejako vážnejšie zranil. No to neznamená, že ma raz nenájde taký, čo ma pripraví o život.
Pozviechal som sa zo schodov, ktoré mi už začali byť nepohodlné, a nadýchol som sa. Milujem Ajronbél. Toto mesto mi z nejakého dôvodu učarovalo. Vlastne som bol rád, že sa ma ten chlapec pokúsil okradnúť. Človeku padne dobre sa porozprávať s niekým. Len tak. No na druhú stranu, nech je úloha strážcu akokoľvek zodpovedná, neľahká a vzbudzujúca v duši pocit samoty, život bez napätia si už nevie predstaviť. Zanechal som rodinu a známych, aby som sa naplno mohol venovať tomuto remeslu. A raz príde čas, kedy budem toto rozhodnutie preklínať. Ale teraz nie. Ešte nie...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
drggo
16. 4.apríla 2011 15:13
Staré dobré časy.......
2
Dúfam že neskončíš s larpom, teraz keď z teba bude druhý Milan Ondrík....
Napíš svoj komentár