No po otvorení chladničky mi zamrzol úsmev na perách. V podstate tam nebolo nič, na čo by som mala v tom čase chuť. Takže mi neostávalo nič iné, ako sa prezliecť, obuť a namieriť si to do 10 minút vzdialeného Tesca.
Na "mieste činu" som sa prechádzala ako kráľovná, do nákupného košíka som si hádzala jednu blbosť za druhou a tešila som sa, ako sa na to všetko doma vrhnem.
No dobrá nálada ma prešla hneď, ako som uvidela 4 otvorené pokladne a pri nich 10metrové rady ľudí. Samozrejme, postavila som sa do toho, kde stálo tých ľudí čo najmenej. Neodradil ma ani plný nákupný vozík rodinky predomnou. To som ale netušila, aké peripetie si s danou rodinkou užijem.
Začali si vykladať tovar na pás. Teda, časť svojho nákupu. Oddelili to tou modrou priehradkou. Za to zas vyložili určitú časť nákupu, ktorú taktiež oddelili priehradkou. Slušne som čakala, pokiaľ si nevyložia kompletne celý nákup, aby som sa na rad dostala aj ja.
Lenže panička nechala väčšinu ešte vo vozíku. Tak som tam stála, podupkávala si, obzerala sa po plafóne a rozmýšľala nad tým, kedy sa asi tak dostanem na rad.
Po desiatich minútach si panička spomenula, že ešte zabudla hento a tamto, tak je poslušný manžel utekal medzi regále a zháňal zabudnuté veci. Samozrejme, všetko doniesol a hodil to na pás. Lenže veci z toho vozíka stále neubúdali!
Po dvadsiatich minútach som toho už mala fakt dosť, hlasne som si vzdychla, na čo sa panička predomnou otočila so slovami "Slečna, naučte sa trpezlivosti!"
To som ešte ako tak predýchala, furt som tam stála, furt som kukala na ten vozík, z ktorého FURT neubúdalo. Nakoniec panička začala vykladať aj zvyšok svojho nákupu. Teda, takmer všetko. Opäť to oddelila tou modrou vecičkou, zaplatila a začala vykladať ďalšie veci. Keď už som si myslela, že po jej piatom platení sa konečne dostanem na rad, panička si opäť spomenula, že niečo zabudla. Čiže opäť na scénu nastúpil jej drahý a poslušný manžel, ktorý sa tentokrát rýchlosťou umierajúceho slimáka doslova vliekol medzi regálmi. Krv mi už vrela v žilách, ale stále som sa držala na uzde.
KONEČNE zaplatili za posledné veci, ktoré mali v tom prekliatom košíku. Samozrejme, medzi tým tam haprovala so stravnými lístkami, a ani zaboha si nechcela dať vysvetliť, že z nich jej pokladnička proste vydať nemôže.
Pre istotu som si svoje veci začala vykladať na pás až po tom, ako som ich videla odchádzať. Neodpustila som si dosť hlasné "KONEČNE", ktoré zjavne neuniklo tenkým ušiam pribrzdenej paničky.
"Slečna, mali by ste sa naučiť správať na verejnosti." Tieto slová mi adresovala zo vzdialenosti cca 12 metrov, čiže polka nakupujúcich a aj účtujúcich sa otočila mojim smerom. A to ma už naozaj kurva nasralo.
Ešte, že môj hlad bol silnejší. Všetko som nahádzala do tej prudko ekologickej, no nie príliš kvalitnej Tesco tašky, tete v pokladni som takmer rozbila hlavú dvojeurovkou, ktorú som po nej šmarila a náhlila som sa čo najrýchlejšie z tej pekelnej diery.
A buďte si istí priatelia, že ja tam tak skoro nepôjdem! Teda, jedine v prípade, že tá moja chladnička bude v najbližšej dobe zase zívať prázdnotou. Čo je dosť pravdepodobné. Sakra...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár