Unavenosť oplýva krásou, ktorú len málokto zaregistruje. Keď už sa telo nevládze hýbať. Keď brní každá bunka v ňom, no na viac sa už nemôže. No moja únava tkvie v mysli. Je na svojich hraniciach a ďalej už to nejde. Krok späť sa učiniť nedá a krok vpred je len dočasná ilúzia...
Koľko som len myslel na smrť. Na koniec, kedy už nebude žiadna myseľ, ktorú by trápilo to nezmyselné hľadanie.
Nepáči sa ti, ako beriem lásku. Že je to len produkt mysle. Že ju stvorila, tak ako vesmír tvorí hmotu. Že bol len mesiac vrážajúci do planéty, tvoriac v náhode miesto pre náš život. Že len niečo posunulo v ľudskej mysli os a ona sa odvtedy točí trochu nakrivo...
Nehnevaj sa... Nevidím v tom nič zlé. Nič nemenšie od spojených duší a motýľov v bruchu. Nevidím v tom nič menšie ako cit stvorený bohmi či veľkosť schopnú obsiahnuť celý vesmír.
Je to „len“ v hlave a pritom v celom bytí. Zavádzajúc od prostoduchých výpovedí o prekypujúcom srdci, no ja v srdci nič nenosím. Ono len je a tlčie.
To myseľ ťa naozaj miluje.
Máš v nej miesto aké nemal nik, pretože všetci v mojom živote chceli patriť srdcu, len ty si nechcela patriť ničomu. Nuž patríš hlave, tam kde nič z rána kvitne a na noc sa ukladá spať. Stojíš tam pred ním. Jediná vedľa mňa a ja miesto boha, seba či vesmíru prehováram svojou mysľou k tebe.
Opäť raz čakám na sneh. Upokojuje ma. Vzduch sa náhle očistí a oči budú štípať pod nánosmi belosti. Ak by malo nič farbu, určite by bolo biele. Všetko sa totiž najlepšie stráca v žiare a nie v tme. Tma vám dovoľuje nechať otvorené oči no svetlo nie. Aby ste sa priblížili musíte ich zavrieť a i tak to v nich zvláštne štípe.
Tak ako pohľad na teba.
Viem že ťa milujem, lebo je pre mňa nemožné ťa nemilovať. Už od začiatku, keď som čakával na to zvláštne dievča plné bolesti prúdiacej inak ako vo mne, no už vtedy tak zvláštne povedomej. Objavovala si sa v mojej hlave už vtedy, hoci menej často a ja som sa pristihoval že rozprávam k človeku ktorý by ani zďaleka nemal byť niekým ku komu hovorí môj vnútorný hlas. Veď predsa sme sa vôbec nepoznali a čo viac, okrem teba nebolo nikoho ku komu by smeroval. Nie vtedy a nie je to iné ani teraz.
Vianoce sa menia na náš vlastný sviatok. Nie je dôležitý stromček a rodinné večere nám nie sú o nič menej otravné. Ale ja v nich už nevidím tu chvíľu keď život stratil zmysel. Vidím v nich chvíľu bez ktorej by si nebola ty. Neboli darčeky, na ktorých výber máš naozaj talent a aj keď všetky prejavy vo mne sú zakliate jak v kuse dreva, moja myseľ jasá vždy, keď ťa mám pred sebou a nemusíš držať v rukách žiadny dar.
Mojej mysli si ich doniesla až až.
Po štipkách tam, kde sa nedúfalo ani v zrnká.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár