Muž kráčajúci v daždi bol len predzvesťou a ja budem do smrti rozmýšľať či i on je toho súčasťou. Či tvorov akého som videl v tú noc je viac. V tme sa mu na chvíľu zaleskli oči...
Tak ako tomu tvorovi.
Stál som a fajčil.
Dážď neutíchal a vonku brala všetko do područia prázdnota. Všetko okrem dvoch striešok pár desiatok metrov od seba. Pod jednou som bol ja a vychutnával si hustý dym, aký vzniká len keď sa už nedá hovoriť o tom, že je vonku teplo. Ani neviem prečo, vždy sa mi to zdalo krásne, vypúšťať hory dymu, akoby rovno dušu, do vetra a dlho sledovať ako mu nevadí dážď a vietor ho unáša a rozťahuje. Ako si ho berie preč.
No užil som si to len chvíľu. Kým som nespozoroval ju pod strieškou oproti. Totiž, také veci si viem vychutnávať len o samote a ďalší zrak akoby hatil všetku krásu ktorú v tom viem nachádzať. No moju chvíľku rozjímania narušilo ešte niečo. Klepkanie na plech striešky nad ňou. Nebol to dážď bolo to niečo tvrdé. Akoby klepkanie špicom noža.
A po jej povrchu skutočne niečo chodilo. Na prvý pohľad mačka. Oči jej svietili ako mačke. Dve jamky ktoré najprv pohltia svetlo z okolia a potom ho vystrelia pohľadom na vás. No mačka to nebola. V tme sa pomaly črtali jeho tvary a čím ďalej tým viac i jeho úmysly.
Každý jeho posun sprevádzalo klepnutie. Z tmy pomaly vystupovala malá postava, skrčená ako opica s prednými rukami neustále vystretými, akoby chodili o malých barličkách. No jeho telo sa rozlišovalo o dosť horšie a nejakú chvíľu som neveril vlastným očiam. Nemal srsť. Nemal dokonca ani pokožku. Predo mnou stál len zhluk mäsa a orgánov. Lesklé oči akoby ani nemali pevný bod v ktorom zotrvávajú. Hýbali sa na malých krvavých drôtikoch a keď tvor prišiel k okraju striešky, vyplo ich to ako najviac vedelo, aby sa cezeň pozrelo na ženu stojacu dole.
Úplne som na ňu zabudol. Až doteraz. Ale nebolo jej pomoci. Možno ani keby zakričím hneď ako som toho tvora zbadal. Mám pocit, že bola stratená už dávno, že ten tvor sledoval práve ju. Že nebola len náhodnou obeťou...
Všetko ďalšie sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. Tvor skoˇil na ženu. Buchoť dažďa prelomil dutý úder a prasknutie kosti. Žena nestihla ani zdvihnúť ruky k obrane. Tvor bol na jej hlave. V lebke mal zaseknuté dve predné končatiny a povrch jeho zmáčala stále výraznejšia červeň.
Žena však nespadla k zemi. Stála tam. Stála ako bábka zavesená na špagátikoch. Tvor na jej hlave výdaval čvachtavé zvuky a mňa tento výjav pribil k betónu na ktorom som stál. Zabudol som fajčiť. Zabudol som myslieť. Vedel som len hladieť a telo vo veľkých dávkach lapalo po vzduchu s každým nádychom.
Bola mŕtva. Vedel som že je. A nebol to ani kŕč čo ju držalo na nohách.
Zdvihla zrak a oči jej zatienil lesk. Ten istý ako mal v očiach malý netvor. Začala kráčať ku mne. Na zadnej časti hlavy sa stále hmýrilo beztvaré mäso. Ovládalo ju a zároveň z nej žilo. Tým, jedine tým som si po tom všetkom istý.
Kráčala mojím smerom a hľadela na mňa. S nepríjemne vycerenými zubami vyzerajúcimi z poza neprirodzeného úsmevu. Prešla popri mne no kráčala ďalej.
A ja...
Ja som len stihol zazrieť ako sa je v krvavej priehlbine na zátylku, strácajú zvyšky toho, čo zmenilo môj pohľad na svet. Zamenilo radosť za nekončiaci strach a paranoje. Vymenilo človeka za klbko nervov, krčiace každú noc v rohu, držiac si zátylok, vždy proti stene.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
14. 8.augusta 2014 22:03
po týchto tvojich dnešných príspevkoch do blogu, môžem len súhlasiť s tvojím výrokom.
5
to pretože sa takýmto slovám netreba brániť ani na ne reagovať útokom - zbroj je teda zbytočná
Napíš svoj komentár