„...čo na tom že desiatky ľudí malo posmrtné zážitky. Nikto vám nerozpovie príbeh o tom ako ho operovali a bola tam cely čas tma. Nech im tam na stole umrel aj na pár minút. Bolo len zaspanie a prebudenie. Nechoďte na mňa s bohom a posmrtným životom prosím. Ja od vás nechcem aby ste ma opravili. to opraviť nejde. Nie v pravom slova zmysle. Dá sa len predstierať, zabudnúť ale stále to tu so mnou bude. S nami všetkými... Ako zrnko prachu na ramene, lenže toto zrnko je nesmierne ťažké. Chcem len vedieť či je nejaká šanca, že všetko je len chyba v mojej hlave. Možno nejaký nádor alebo podobná kravina, ktorá mi v hlave blokuje pochody. Kriste aj ten nádor by mi bol milší ako toto. Potrebujem niečo načo sa môžem pred sebou vyhovoriť, keď bude najhoršie. Niečo čo mi pomôže určité veci zastaviť a iné udržať v pohybe.“
S túžbou v očiach pozrel na doktora, ktorý si prstami obiehal obrysy brady. Ten mu však odpoveď nemohol dať a on to niekde vo svojom vnútri vedel. Aspoň nie teraz.
„Prečo zrnko?“ Jeho otázka ho vymanila z miernej driemoty, ktorú začal ležiac na pohovke pociťovať a vybehol na doktora ako matka na príliš zvedavé dieťa.
„Prečo si všetci pri slove nič predstavia nekonečnú prázdnotu? Ak by malo mať nič hmotu aj keď len na chvíľu, bola by to nepredstaviteľne malá častica existujúca len v prítomnosti inej existencie aby mohla uniesť výpoveď o tom, že vlastne nie je a aj tá by z nej po odovzdaní vyprchala. Nič teda nie je ani tak veľké ako to zrnko, no aj tak je schopné pohltiť celý vesmír.“ Jeho hlas bol zo začiatku rázny no rýchlo stratil na intenzite a pomaly sa prehlboval do unaveného tónu. Nepochybne to nie je prvý krát čo túto vec niekomu objasňoval. No zmáhalo ho niečo iné ako opakovanie sa. Zmáhalo ho celé to ignorantstvo okolia. To ako si žijú šťastne a nechcú si priznať ani tie najzákladnejšie nepresnosti v ich predstavách.
Niečo vám poviem doktor. Všetci si myslia, že bohovia vznikli, aby si ľudia vysvetlili blesky dážď a podobne veci. ale podľa mňa bol ten dôvod úplne iný. Bohovia sú na to, aby sme dokázali ďalej žiť. Rozum je prekliatie. Núti vás uvedomovať si celu zbytočnosť existencie a toto uvedomenie musíme prekryť aby nás nepremohlo. Náhoda je možno jediná vec približujúca sa skutočnej večnosti. My sme jej dielom, tak ako všetko naokolo. Organizmy. Ale nie sme o nič viac ako psy, muchy, červy. Rovnako ako oni, keď zomrieme akoby sme ani nežili. A je jedno čo zanecháme, deti, statky, priateľov, myšlienky. Čas to všetko odnesie. Vezme to do tmy a v tej to zahynie a rovnako ako po človeku, po tom nezostane ani kúska uvedomenia si niekdajšej existencie. Možno ubehne desať rokov, možno tisíc, možno milión. Jedno je však iste, po mne, vás, či mojich deťoch, nezostane nič a všetko čo bolo, akoby sa nikdy nestalo.“
Doktor robil to isté čo predtým. Odrazu mu však na ruke zapípali hodinky.
„Žiadna rada asi nebude.“ Chytil sa za hlavu ako po zlom sne z ktorého sa teraz prebral a neverí svojím činom v ňom. Stálo ho veľa síl niekomu ukázať svoju beznádej a tá sa v tejto chvíli prehlbovala ešte viac. Doktor však k nemu s pevným výrazom tváre podišiel a chytil ho za rameno.
„Musím počkať na výsledky vašich testov. Položili ste mi otázku a ja vám na nu chcem zodpovedne odpovedať. Dúfam, že si ju budete chcieť vypočuť.“ Možno len povedal, čo potreboval počuť. Možno sa ponáhľa na nejakú dobrú večeru s krásnou milenkou a on ho len zdržuje, každopádne prijal z myšlienok, ktoré sa ponúkali práve tú, že tento človek sa mu pokúsi naozaj pomôcť. V tom mu došlo čo chcel naznačiť poslednou vetou.
„Pýtate sa ma či si nehodím slučku? To by som nedokázal. Nie kvôli sebe. Keď prídem domov a vidím svoju ženu a deti... Závidím. Závidím im tu schopnosť veriť, že to tu má zmysel. Závidím im svet, ktorý ma objem a tvary. To, že nevidia zbytočnosť v každom okamihu, Ale nikdy by som im to nechcel pokaziť. Pre mňa v tom mojom, možno život nemá cenu, ale pre nich, v ich svete má, a aj keď mi je to ľúto, obzvlášť ten môj. A aj keby je to len zo zotrvačnosti minulého žitia, oni by mi chýbali tiež.“ -Túto odpoveď má vždy poruke. Nie pre iných, ale pre seba. Predstaví si pri nej ako jeho žena plače, ako deti vyrastajú bez neho. Naplní ho ľútosť, aj keď je jej po každom raze, čo si musí túto vetu zopakovať o čosi menej. Nakoniec sa mu v mysli zjavia našpúlené pery jeho manželky. Vždy ako by ich cítil, aké sú mäkké a pritom si držia tak zvláštnu pružnosť, ktorá pri dotyky vždy evokovala gumené medvedíky. A on z nich cítil ich chuť. Tú ktorá je v ústach kým ich len cmúľate. Za to bol mysli vždy vďačný. Za to, že predstava nie je len o tvare, ale aj cite.

 Blog
Komentuj
 fotka
teaner  14. 5. 2013 12:45
niektore myslienky akoby mne z hlavy vyrvate.
 fotka
acvd43xa7w  15. 5. 2013 22:04
tento je dokonaly.
Napíš svoj komentár