Dievča, ktoré chcelo vidieť koniec sveta 2

Človek si tkvie v prazvláštnom pohodlí. Zmierený so sebou ako plod stromu. Nabalení od okolia pocitmi a vplyvmi, nezamýšľajúc sa či je niečím viac ako len pažou bytia, slepo sa načahujúca k nekonečnu. Snažíme si uchmatnúť trochu z času. Či už pre seba, svojich blízkych, alebo celé ľudstvo, dúfajúc, že v ňom ostane aspoň štipka z nás.
Možno ide o to, že by tej štipke nikto okrem človeka neporozumel. Možno by ju bez jedinej mysli, nemalo čo pokladať za významné. Stratila by sa, ako mnoho štipiek pred ňou, keď sa vytratili všetky oči, ktoré by o ňu chceli zavadiť pohľadom.

Akoby necítila šteklenie vlasov, no pravdou bolo, že jej iba nevadilo. Nosila ich cez oči, v kútikoch úst, rozhádzané po lícach...
Hľadela do kníh, alebo na obrazovku a učila sa byť človekom. Predstierať dôležitosť vecí, ktoré vlastne dôležité ani nie sú. Prejavy šťastia, smútku, lásky. Reakcie na pocity a gestá, podčiarkujúce reálnosť toho všetkého. Učila sa čo vnútorne prežívať keď je človek zaskočený, alebo potešený.
Bolo to ako keď vám niekto vecnou vetou zhrnie, čo vy ste mali roztiahnuté v predstavách do obrovských krás a vám sa ten obraz odrazu javí celkom iný. Menej majestátny, nie tak utešený, niekedy dokonca úplne pomýlený a ohavný.
Je toho veľa čo prehodnocovať, keď vidíte človeka vyrastať celkom iným spôsobom a pri tom rovnako. Že to, čo je vo vás je len nejaké učivo. Že niekto vás predtým naučil milovať, báť sa a smútiť. Potajme, aby ste to všetko pokladali za svoje.

Trávil som v jej izbe stále viac času a rozmýšľal nad tým, kedy z nej bude plnohodnotný človek. Aké to bude keď otvorí ústa a prvýkrát vysloví svoje “vlastné“ slová. Lenže čím ďalej sa predo mnou snažilo stať nič niečím, tým väčší odpor vo mne voči tomu vyvstával.
Predstava ako raz bude predostierať to čo sa od človeka túži vidieť vo mne vyvolávala úzkosť a hnev.
Vlnky v jej očiach sa hojdali nad knihou a ja som potláčal nevoľnosť s slzy ktoré sa mi do očí hrnuli z predstavy ako raz bude milovať a jej srdce bude strádať pre nedostatok lásky, alebo pohodlia. Ako bude roniť slzy a okúzľovať úsmevom v snahe urobiť dojem. A to všetko úplne bezdôvodne. Tak ako všetci ostatní. V tom prázdnom kolobehu neúnavnej snahy existencie, dosiahnuť čo najhlbšie do prázdna. Bude niesť prázdne city a napĺňať ich zmyslom a oni predĺžia nite hýbajúcej sa hmoty, aby jej v bezodnej tme uplietla ligotavé siete.

Precitol som na duté buchnutie. Roh tvrdej väzby narazil o stenu a strany hlasno zašušťali. Pravá ruka bola ešte načiahnutá smerom, ktorým kniha letela, zatiaľ čo ta ľavá trhala s prázdnym telom, držiac ho v bolestnom zovretí.
Stuhol som a hľadel na jej tvár. Na pomaly otvárajúce sa pery a ceriace sa zuby. Po ruke stekala krv. Hneď na to poľavila v zovretí, až bolo nepatrné i pre ňu samú.
Hľadela mi do očí a púšťala ruku z úst. V kútiku jej ostala červená škvrna. Naslinil som prst a zotrel ju palcom, ako odrobinku dieťaťu.
Prešla mi prstom po krvácajúcej ruke.

Ležali sme pod hladinou vody, ktorá sa kolísala presne ako tá v jej očiach, keď sa učí byť ľudskou bytosťou. Nad nami sa otáčala celá Zem, neďalej ako najvyššie budovy na nej. Prúdil nad nami život a ja som nevedel zachytiť jeho dôležitosť. Vedel som, že sa mi pripomenie. Že stačí prejsť nad hladinu čo i len špičkou prstu a všetka na mňa doľahne ako hudba z práve otvorených dverí.
Načahoval som pred seba ruku, keď moje myšlienky prerušil tichý ston. Jej hruď sa divoko dvíhala, akoby v strachu z niečoho, čo som nemohol vidieť. Otvorili sa jej ústa a zaznel výkrik, ktorý všetku vodu zmenil na nehybný kus ľadu.
Hľadela na mňa a sťažka dýchala, akoby bola ešte pred chvíľou skutočne pod vodou. Ale akoby mohla? Akoby mohla žiť aj tu, aj v mojich snoch? Položili sme si dlane navzájom na líca a zavreli oči tak, aby to posledné čo pred zavretím uvidia, boli oči toho druhého.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu