„Bol to primár. Fakt bedňa, vraj to bol dokonca génius. Potom mu z ničoho nič preplo, dal výpoveď a nasťahoval si do bytu plno bezdomovcov.“ Kamarát rozprával, akoby ani neboli necelé dva metre od nás. Rozprával o cudzom človeku, ktorého ten dole vlastne už ani nepoznal. Možno preto nereagoval na reči o ňom. Stále sa venoval skúmaniu špakov pohodených na zemi.
Očami akoby meral ich dĺžku a to koľko je v nich ešte tabaku. Zbieral ich do mikroténového sáčku. Spoločnosť mu robilo mladé dievča. Boli sme akurát v druháku na strednej a ona bola len o niečo málo staršia od nás. Moje vsugerované gentlemanstvo mi nedalo nemyslieť na to, či ju ten pán nezneužíva. Hľadel som na neho a rozmýšľal ako jej pomôcť. No pomôcť som jej nemohol, smel som nad tým len uvažovať. Aké by to bolo? Zobrať človeka z ulice a pomôcť mu postaviť sa na nohy. Aké to je, niekomu vrátiť život? Koľkokrát si pomôcť niekomu len predstavíme, miesto toho aby sme to skúsili?
Pohľad mi behal po jeho tvári.
No ten výraz nebol výrazom úchyla. O svoju spoločníčku ledva zavadil pohľadom. Vlastne oči mu ledva zakmitali v pomyselnom strede bielma. A aj keď nimi občas naoko spočíval na nejakom predmete, v skutočnosti hľadeli skrz prsty, skrz špaky v nich. Hľadel cez betón i cez jadro Zeme... A keď sa otočil k odchodu rozpomenul som si na to, kde som ten pohľad videl.
Zas som raz hľadel zozadu na seba.
A on hľadel na chrbát mne.
A ja som pochopil, že vôbec nie je blázon. Nie väčší odo mňa. Hľadeli sme si na chrbty a bolo to bolestivejšie, ako hocijaký pohľad do očí. Po klamstve, krádeži, vražde... Nič sa tomu nemohlo vyrovnať. Zas ma ovládla dýchavičnosť. A jeho hruď sa tiež začala rozširovať v ťažkých nádychoch.
Ruka sa zdvihla k nemu. O niečo prosila.
Lenže nie jeho.
Má aj vesmír najprv myšlienku? To ako priestor zaplní než to vykoná? Vidí farby planét a žiaru sĺnk? Ak áno, nie je až priveľký aby zazrel aj nás?
Môže trpieť sebaklamom? Dúfa, že po svojej smrti odíde na lepšie miesto?
Je vesmír šťastný? Ak áno, dáva svoje šťastie najavo nejakým gestom, alebo všetky prejavy vedomia z neho zmizli práve ako prejav šťastia?
Otočil ku mne tvár. Z očí mu tiekly slzy rovnako ako mne. V tvári sa mu črtala tiaha tej chvíle. Tiaha, ktorá ma ako dieťa zložila na kolená. Tiaha myšlienky tak obsiahlej a nepríjemnej až zotrvávanie v nej, akoby mohlo zničiť všetko čo ľudstvo stvorilo. Bez slova mu ich sušila pokrčenou vreckovkou. Bez toho aby stočila pohľad tam kde on. Chytila ho za ruku a viedla preč.
S úsmevom šiel tam, kde ho ťahala jej ruka.
Odrazu som chápal jeho život. V tých slzách tiekla zbytočnosť bytia, ktorú skrz všetky tie lži zazrel. Génius... Nepochybne ním bol, keď sa v tomto svete rozhodol len neprežiť svoj život podľa niečích predstáv. No i tak... Pravdu uchopiť nedokázal. Rovnako ako ja cíti kam by asi spela.
A tak mu slzy utiera zlatovlasé dievča vždy keď nazrie ďalej ako iný.
Vždy keď sa naplno ocitá v tej absencii hmoty, hľadiac si na svoj vlastný chrbát.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
15. 12.decembra 2014 23:33
tá prvá veľká stať, alebo ako to nazvať, proste tá časť troch odsekov nerozdelená voľnými riadkami s tou vetou za tým, mi zobrali dych.
Napíš svoj komentár