Kiež by bol cit iba vec. Stačilo by sa po ňom načiahnuť do minulosti a s prestrihnutím struny ho v dlaniach vrátiť naspäť do svojho srdca. Lež cit je len úsek emócie, ktorú pestujeme celý svoj život. V celom našom živote, ostáva iba malou vlnou oceánu. Je toľko vplyvov, ktoré na ňu majú dosah a i keď sa raz do neho navždy vnorí, nezmizne. Vyzdvihne zo svojej podstaty ďalšiu a tá ďalšiu, až kým nedôjde na poslednú, ktorá sa buď s buchotom roztriešti o skaliská, alebo sa v tichosti vyleje na pieskom pokrytú pláž...

Ešte v to ráno bola pri mne akoby nikdy neumrela. Z pod viečok na mňa vykukli bahnito zelené oči. Boli rovnaké ako vždy. Nechýbalo v nich nič. Plné lásky v kŕči detsky vyzerajúcej rozospatosti. Dalo by sa na nej zamilovať tisíc krát v jedinej sekunde do každého kúska jej bytosti. Lenže ja som ju už miloval. Vtedy...

V jej smrti akoby ležal klúč k nesmiernemu pokoju v bytí. Stal sa zo mňa prízrak, nelipnúci na svete okolo. Zatiaľ čo sa do mňa budúcnosť neprestaj liala ako dravý prúd, minulosť zo mňa vychádzala v podobe pokojných lúk a lesov. Nemenných no ani mŕtvych. Prispievali svojím životom k prítomnosti, ktorá si skrz mňa existovala ako záložka v knihe, posúvajúc sa spolu s prečítaným. A aj keď je v tejto “knihe“ dej určený hlavne nami samotnými, ja som sa toho vo veľkej miere zriekol. Dej prechádzaný mnou, bol zliaty z dejov sveta naokolo. Možno práve to bola chyba. Možno, ak by som ho uchopil do vlastných rúk, nikdy by ma smutná chvíľa starca, ktorý stratil svoj poklad, natoľko neovládla a neprimäla vyzdvihnúť ten obraz z pazúrov minulosti.

A tak som tu vedľa nej. Tej ktorú som miloval, no bez citu, ktorý ma k nej kedysi tak veľmi pútal. Z jej dotyku už ku mne nikdy nedoľahne teplo a jej úsmev ma už nikdy neoslní. Je to len mŕtvola. Mŕtvola, ktorú som vytiahol zo svojich spomienok, výmenou za kus mojej duše. No načo som povolával človeka, ktorého som, aj keď len nevedomky, prestal milovať? Ku ktorému cit už dávno prekvitol v niečo iné. Človeka, ktorý už raz našiel svoj pokoj. Človeka, ktorý je len záložkou, posúvajúcou prečítané v cudzej knihe.
Viem...
Učinil som omyl a splietol si cnenie s láskou opantaný mocou strún, prekliateho nástroja.
Bezvýrazná tvár stareny na obraze sa odrazu veľavýznamne pousmievala. Určite sa tešila spoločnosti, ktorú som jej v tej náhlivosti okamihu, tak ochotne poskytol.

 Blog
Komentuj
 fotka
n0win0u  8. 4. 2014 07:26
velmi rad by som sa s tebou porozpraval niekedy. myslim, ze by si ma mohol dost naucit, alebo aspon sa o to pokusit, aj ked by sme si v niektorych veciach asi dost nerozumeli.

blog vyborny
 fotka
karlotiskot  8. 4. 2014 08:07
@n0win0u Nie som si istý, čo by ťa mohol človek ako ja naučiť Ale s tebou by som kľudne aj ja pokecal niekedy

Vďaka, vážim si to
Napíš svoj komentár