Keď sa vrátila domov, išla rovno do kúpeľne. Zhodila zo seba mokré šaty a sadla si na studenú dlážku. Zatvorila oči a hlavu si oprela o stenu. Rozmýšľala. Ako sa poddala jeho prosbám, naliehaniu. Ako vravel že sa nemôže nič stať. Smola. Keď mu povedala o "nehode", iba pokrčil plecami a povedal, že si to má dať preč. Dať preč. Tie slová ňou prebehli ako osteň. Je to jej telo, jej život, jej dieťa. Ako môže niečo také povedať?
Prudko vstala. Zakrútila sa jej hlava a rukou narazila do pohára položeného na umývadle. Spadol na zem a rozbil sa. Dopekla. Kľakla si a začala zhŕňať črepy. V ruke pocítila prudkú bolesť. Pozrela na dlaň - svietila jej tam dlhá čiara, z ktorej presakovala krv. V očarení pozorovala, ako krv steká na zápästie a kvapká na dlážku. Zrazu sa prebrala, vstala a opláchla si ruku. Keď si na ňu pritláčala vreckovku, vedela, čo musí urobiť.Pozrela na krv na zemi, ale natrápilo ju to. Vedela, že to nikoho nebude trápiť. Otec s nimi nežil a pre mamu akoby ani neexistovala. A sestra, tá mala oči len pre svoju veľkú lásku.
Obliekla sa a vyšla von do zúrivej búrky. Vietor ohýbal konáre stromov a strapatil jej vlasy. Ruky si pritiahla k telu a pridala do kroku. Cieľ cesty bol jasný. Vlado. Prišla k jeho domu a zazvonila. "Čo je", v diaľke sa ozval jeho otrávený hlas. Otvoril dvere a zbadal ju. "To si ty", zamrmlal. Oči sa jej naplnili slzami. "Takže si nezmenil názor", zašepkala. Pohŕdavo na ňu pozrel. " Kedy to už pochopíš, nezaujímaš ma ani ty, ani tvoje sprosté decko. Rob si, čo chceš", vmietol jej do tváre a zabuchol dvere.
Chvíľu tam len stála a slzy jej stekali po tvári. Pomaly sa obrátila a nevnímajúc búrku kráčala domov.
Znova sa vrátila do kúpeľne. Tentoraz ju kvapky krvi priťahovali. Fascinovane na ne hľadela. Sadla si na zem a v hlave sa jej rodil plán. Zobrala do súk úlomok skla a priložila si ho k ruke. Zaváhala. Ruka jej klesla.
V srdci pocítila smútok. Nad tým, že nemá rodinu na ktorej jej záleží. A ktorej záleží na nej. Nemá priateľov a aj Vlado je už minulosťou.
Rozhodla sa. Zdvihla ruku s črepom a zacítila ľútosť nad malým človiečikom v nej. Nikdy nebude žiť, nedá mu na to šancu. Ale budú spolu. Navždy.
Sklo preťalo jej jemnú pokožku a ruku zaliala krv. Bolesť, ktorú mala cítiť nevnímala. Ako v tranze sledovala červenú mláku, ktorá sa stále rozširovala. Znovu zarezala. Úplne ju to opantalo a tak si dorezala aj druhú ruku. Zavrela oči a zviezla sa na zem. Spolu s krvou z nej vytekal aj život.
Kdesi v diaľke počula ako buchli dvere. Bolo jej to jedno. Nejasne vnímala, ako sa kroky blížia ku kúpeľni. Oči sa jej začali zahmlievať. Podľa jemnej vône vo vzduchu spoznala svoju sestru. S vypätím síl otvorila oči a snažila sa zaostriť. Začula výkrik. Zdalo sa jej, že počula "Prečo si to urobila?!" ale nebola si istá. Nezáležalo jej na tom.
Konečne sa jej zrak vyjasnil a uvidela sestrine krásne gaštanovohnedé oči,presne také aké mala aj ona. Boli zmáčané slzami a zračila sa v nich bolesť. Bolesť, ktorú mala cítiť ona. Ale videla ešte niečo. Lásku. Jej bolesť sa objavila až teraz a prejavila sa vo svojej plnej sile. Už nechápala, prečo to urobila. Pomôž mi! Chcem to vrátiť, ja nechcem zomrieť! túžila povedať. Telo jej už nepatrilo. Hlas neyšiel z pier, nech sa akokoľvek snažila.
Spoznala, že niekomu na nej záleží. Žiaľ, bolo už neskoro. Posledný pohľad patril krásnym hnedým očiam, presne takým, aké mala ona. Tie jej však už nevideli. Vzlietla, a stratila sa v nekonečne.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
dadenka
21. 11.novembra 2008 22:38
krásne ...fascinujúce...waw
Napíš svoj komentár