Za oknom šum prúdiaceho vzduchu posúval po linkách mokré kvapky ďaleko dozadu. Pomaličky sunúce sa vzad, trhavo, snáď i neochotne, však neubrániac sa náporu a rýchlosti jarného vzduchu. A tak aby navždy neuschli na jednom mieste, ženú sa spolu vzad. Kvapôčky ako ovečky a vietor je ich pán. Ovčiarsky pes hlasno brechá v zlom tesnení dverí. Nebo sa trhá so šedých závesov a kde tu na zem dopadá slnkom, sťa priam z božského neba požehnaný lúč. Myšlienka jasná k tebe ma tisla, no teraz na tie dvere opieram si hlavu a sledujem detsky nevinú hru neba so zemou, svetla s tieňom; sledujem ako si všetci rozumejú. Prosto len tak. Zelený pahorok pod deravým, vysokým, sivým nebom v diamantovom lesku, presúva svoje vlny po uhlopriečkach a ukrýva ich za horizont, z predu oplotený laťkovým plotom nemŕtvych stromov, trasúcich sa v teplom vánku. A kvapôčky si stále bežia vzad, hnané veterným pánom.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár