Tma.
Pani z domu naproti zhasína svetlo a s ovládačom v ruke púšťa svoj obľúbený večerný mix telenoviel.
Sedím. 4 steny. Tlak sa tlačí k zemi, všetok tlak priťahuje gravitácia.
A hrá hudba, katarzné tóny.
Reťazce myšlienok transportované do hlavy, ukladajúc sa do akýchsi skupín. Všetko to, čo sa nestihlo zaradiť cez týždeň doznieva a ukladá sa do skupiniek. Do hlavy. Viete.
Zisťujem, že sa len tak motám od jednej k veci k druhej, aby som nevidel ten pravý svet. Ten svet, ktorý keď vidím, tak mi je na zvracanie. Ten svet, ktorý ma zoviera, po ktorom chodím, ktorý i ja sám sebou dopĺňam. Tvorím.
Zvnútra cítim vlnobitie, nárazy oceánu o breh. Rytmika. Šero. Hmla. Ticho. Potichu, veď vietor tak veľmi fúka. Vlny sa bijú. Prichádzajú mnohé, sto, dvesto. Oceán šumí. Všetko sa ustáľujúc pohybuje, mihotanie v prázdnom priestore. Oceán šumí.
Zrkadlo miniatúr, ktoré sa zväčšujú. Ony sa odrážajú.
Zrazu sú predo mnou.
Utekám. Stále to je predo mnou.
A zisťujem, že mi neostáva nič, len ostať.
Spočinúť. Počkať.
Utekať ďalej. Bežať. Viete.
Bežím a celý svet ma tlačí v topánke.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár