Rozhodnutie

S trhnutím som sa zobudila a odrazu som pocítila tú prázdnotu podo mnou a vlastne aj v sebe. Pravá ruka mi visela v prázdnote, ľavú som mala položenú na bruchu. Ako som otvorila oči, dívala som sa na zamračenú oblohu. Bola som vonku. Na koži som cítila slabý vánok, ktorý pofukoval okolo mňa a pohrával sa mi s vlasmi. Začal sa mi vracať cit do zmeraveného chrbta a zacítila som tvrdé drevo podo mnou. Zrak sa mi vyjasnil, zmysly začali naplno pracovať. Kútikom oka som postrehla okolo seba rovinu. Prevrátila som hlavu nabok. Až vtedy som si uvedomila, kde to vlastne som. Prudko som sa, posadila, zatočilo sa mi v hlave, ale pohľad som udržala rovný. Všade okolo mňa sa rozprestierala samá rovina, sucho, zopár vyschnutých kríkov s ostrými tŕňmi, vyschnutá pôda. Obloha vyzerala, akoby sa mal každú chvíľu pustiť ostrý lejak. Zahrmelo.

Schúlila som sa do malého klbka, rukami si objala kolená a dívala sa do diaľky. Nikde sa nič nepohlo. Začali na mňa dopadať prvé kvapky. Ani som sa nepohla, iba som sa stále dívala do diaľky. Akoby som na niečo čakala. V mysli sa mi v časových úsekoch mihali rôzne obrazy, ale nedávali nijaký zmysel. Iba úseky, ktoré som si pamätala ja, ktoré si pamätali ostatní alebo mi ich len niekto vsugeroval do hlavy. Možno to bola minulosť, možno prítomnosť a možno budúcnosť. Nezamýšľala som sa nad tým. Začalo pršať ešte viac. Dážď nebol zimný, no zato ani teplý. Iba letný. Oblečenie, ktoré som mala na sebe, mi úplne premoklo a prilepilo sa na telo. Vlasy som mala už dávno mokré. Kvapky dažďa mi stekali po tvári ako nezastaviteľné slzy, ale neplakala som. Už dávno som neplakala. Bolo to vo mne akoby zablokované, nič som necítila. V mysli sa mi vybavili slová jedného dievčaťa, neviem, kto to bol.

Bezcitná mrcha. Možno som ňou aj bola. Nepamätám sa. Až po nejakej pol hodine dažďa a zmätených myšlienok, ktoré by nikto nechápal, som začula kroky. Boli ešte ďaleko. Nikde nebolo nič vidieť, hoci kroky boli čoraz bližšie a bližšie. Vtedy som sa pozrela hore a uvidela som, ako po neviditeľných schodoch kráčal akýsi muž celý vo fialovom. Absolútne sem nepasoval. Nie sem, do pustiny, kde bolo všetko vysušené a tiché. Zostávalo mu už iba niekoľko krokov, kým vkročí na ranenú zem. A v tom momente, ako sa podrážka koženej topánky dotkla suchej pôdy, muž zmizol.

Začula som dupot kopýt. Už som sa neobhliadala nikde. Hľadela som pred seba a počúvala. Ozval sa mužský bojový krik. „Chyťte ho! “ ozývalo sa povetrím a dupot kopýt mnohých koní dobiehali toho prvého. Prvý jazdec precválal okolo mňa. Na hnedom koni sedel mladý muž v špinavom oblečení s neupravenými, po plecia dlhými vlasmi. Pozrel sa najprv za seba a potom na mňa. Díval sa na mňa dlho, až kým ho lovci konečne chytili a zrazili z koňa. Ako muž dopadol na zem, opäť všetci zmizli a s nimi aj krik. Ostalo ticho. Vtedy sa mi pred očami zjavil ranený les. Stromy boli všelijako porastené zeleným krovím. Všetko bolo v rôznych odtieňoch zelenej. Moje uši zachytili ťažké dopady topánok na pôdu lesa. Niekto bežal. Potom svišťanie vzduchu. Lovec letel za svojou obeťou. Popred oči mi prebehol mladík naháňaný akýmsi netvorom. Vo chvíli, ako príšera dobehla mladíka, obraz zmizol a s ním aj les. Opäť tvorila priestor okolo mňa iba suchá planina plná ticha. Dlho bolo ticho. Vtedy sa ozval brechot psov. Naháňali malú hrdzavú líšku. Za nimi sa hrnuli zástupy vojakov, ktorí boli na love s loveckými psami. Scéna zmizla a brechot psov tiež. Všetko stmavlo. Ovzduším sa začali niesť radostné výkriky ľudí. Predo mnou sa zjavil obrovský oheň, okolo ktorého tancovali ľudia, ženy, muži, devy, mladíci. Tancovali radostne, okolo nich sa vznášala veselá hudba skladajúca sa poväčšine z bubnov a nejakého brnkania. Táto scéna ostala najdlhšie. Ako tak ľudia tancovali, odrazu jeden mladík pozrel na mňa a pohľadom, nie zvedavým, nejakým iným, neidentifikovateľným, si ma obzeral. Potom vstal a ľahkým krokom kráčal smerom ku mne. Sadol si vedľa mňa a ani na mňa nepozrel, prehovoril.

„Toto je život vo svete. Páči sa ti? “ zamyslene sa díval do ohňa, ktorého svetlo mu skákalo po pokožke. Sklonila som hlavu a po chvíli ňou potriasla.
„Neviem, “ povedala som mu hlasom, ktorý sa mi zdal cudzí, akoby som ho nikdy predtým ešte nepočula.
„Vieš, kde si? “ Otočil sa ku mne a prepaľoval ma pohľadom.
„Nie.“ Naozaj som to netušila. Nejaká planina, ale priamo miesto, to som nevedela.
„Čo si naposledy pamätáš? “
„Nič.“ Začala som sa hrať so šnúrkou, ktorá mi trčala z oblečenia.

„Toto je medzisvet, “ skúmavo naklonil hlavu nabok. „Je to miesto, kde odídeš na jednu stranu alebo na druhú. Či sa vrátiš alebo budeš pokračovať ďalej. Alebo či tu zostaneš. Ak tu zostaneš, nebudeš ani živá, ani mŕtva, ale nie je to dobré miesto. Väčšinou tu nechávajú ľudí, aby pykali, aby trpeli. Ak pôjdeš ďalej, prieplavník ťa povezie cez more preč k tete smrtke. A pôjdeš späť, cez všetky prekážky a pasce, dostaneš sa do života, takého, aký si videla. To všetko, čo si videla, sa naozaj stalo. Ibaže všetko na odlišných častiach sveta. Ty si musíš vybrať.“
Zostal pri mne ticho sedieť a znova hľadel do ohňa. Ostatní stále tancovali, ibaže teraz už nejako ináč. Vtedy to bolo veselé, radostné, plné života. Teraz divoké, takmer až násilnícke. Zahľadela som sa na vysušené kry. Aké som mala možnosti? Trpieť, žiť alebo zomrieť. Vtedy som si spomenula na posledné chvíle, ktoré som strávila medzi živými. A pochopila, že môj život sa už skončil. Teta smrť rozplietla môj podiel, dostihla tety, čo ho zaplietali. A takto to malo byť. Preto som sa rozhodla pokračovať ďalej. Bez slova som vstala a kráčala rovno pred seba, kde ma bude pri vode čakať prieplavník.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu