po tvári mi steká voda,
myslím na to, jak som s ňou,
myšlienka, čo síl mi dodá.
Drobné kvapky čistej vody
miešajú sa s riečkou sĺz,
je len vecou náhody,
či mnou prejde smútok skrz.
Nevládzem už ďalej znášať
nával citov – láska, smútok,
ostáva mi iba čušať,
spraviť pre svet tento skutok.
Premýšľam nad dôvodom,
no zmysel stále uniká,
nerozumiem rozchodom,
smútok mnou už preniká.
Spomínam na pekné chvíle
prežité spolu, ruka v ruke, s ňou,
do očí som hľadel bytosti sťa samej víle,
miesto toho dnes už naplnený temnotou.
Viem, že snáď i mojou vinou,
odčiniť už nemožno,
i keď rád, i vlastnou krvou,
nejde to, ‘ni silou všemožnou.
Znášam teda trpké plody vlastných chýb,
chýb, čo sa rodia v slučkách ľudí vzruchu,
i keď milujem ťa stále veľmi, bez pochýb,
bohužiaľ, musím znášať chladnú sprchu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár