Bolo to dávno, pred piatimi rokmi, keď sme skúsili fungovať bez podrobného rozvrhu voľného času a povinností. Moja žena má v sebe priam „dar“ nemeckej presnosti a napriek jej bláznivosti a nespútanosti aj excelentnej (seba)disciplíny. Vždy nám perfektne naplánuje harmonogram – kedy sú deti v škole, kedy majú krúžky, doučovania, vystúpenia, kedy sme doma, kedy v práci, kedy ich kto z nás vyzdvihne a kedy nám pomôžu opatrovateľky. Funguje to perfektne – vďaka tomu ráno nezažívame stres, všetci vieme čo máme robiť, v pokoji sa spoločne aj cez týždeň naraňajkujeme, nikam nemeškáme. Myslím, že by sme nikdy neocenili túto jej „superschopnosť“ nebyť toho jedného rána.

Časť leta sme výnimočne trávili doma a deti sme prihlásili na denný tábor. Nadin si priala tanečný, kde celý týždeň precvičovali balet a krpatý si vybral turistiku. A tak sme ich prihlásili. Tvrdil som jej, že na leto harmonogram netreba, veď obaja máme menej práce, deti minimum povinností a tie 3 týždne doma nejako zvládneme. Len mykla plecom a povedala „ok“. A tak sme v deň „D“ vstali ako obvykle, deti sa začali chystať, my sme nám pripravovali raňajky a v tom to začalo.

Ten neuveriteľný Nadin piskot, že si nevie vyčesať vlasy na hladko. Je to hrozne vysoko v takom piskľavom tóne, ktorý mi hrozne reže uši. Je to ako keby mi do nich niekto zapichoval malé ihličky a krútil nimi. Neznášam, keď tak piští...

Andy sa ju snažila upokojiť, ale došlo k zisteniu, že jediná kefa, ktorou si tie vlasy vie vyčesať nahladko, je stratená. Údajne posledná osoba, ktorá tu kefu videla, bola Mima. Nadin kričala, že tu malú žabu roztrhne, lebo bola v jej izbe a chcela ju ísť budiť. To jej Andy nedovolila a presvedčila ju, že dnes pôjde s vrkočom a vlasy na hladko si vyčeše na ďalší deň.

Na chvíľu som si myslel, že sa situácia upokojila a bude pokoj. V tom sa krpatý opýtal, kde ma nachystané jedlo na celý deň.

„Aké jedlo?“ spýtali sme sa s Andy dvojhlasne.

„Na jedenie. Také jedlo. Pre ľudí, aby som bol konkrétny,“ odvetil veľmi drzo krpatý.

„Vy nebudete mať jedlo tam? Myslela som, že áno, pri tej cene. Prečo nám to nedali vedieť?“ spýtala sa Andy.

„Mama, je to v programe a posielali vám to na email. A tú desiatu som vám pripomínal v piatok,“ odpovedal veľmi nervózne krpatý.

„V piatok? Myslíš tento piatok, ktorý bol pred týmto víkendom?“ spýtal som sa veľmi veľmi udivene.

Krpatý mi rovnako udivene potvrdil, že myslí, presne ten piatok.

Andy sa začala smiať. Ja som sa na neho pozrel a spýtal som sa, čo najpokojnejšie ako som v tú chvíľu dochádzal: „Takže ty si mi to pripomínal tento piatok, ktorý si od štvrtka večera do soboty poobede trávil u kamaráta a ktorého otec mi volal, aby som vás vyzdvihol v sobotu o piatej v kine a rozviezol domov?“

„Ou, aha, tak sme to asi s Davidom pripomínali jeho rodičom,“ povedal zrazu tak neskutočne pokojne.

Ako najlepšie riešenie mi v tú chvíľu prišlo vytiahnuť peňaženku a dať mu peniaze. Nech si sám niečo kúpi. Podal som mu peniaze so slovami, aby si po ceste kúpil napríklad kebab.

„Tatino, kebab? To ako vážne? V lese?“ pozeral sa na mňa tak ako keby som bol ten najsprostejší človek na svete. Vitaj puberta, pomyslel som si.

Andy sa smiala a neodpustila si poznámku, že možno v tom lese bude lesný mekáč. Aj mne to pripadalo smiešne, tá absurdná predstava a situácia, ktorá sa u nás v kuchyni odohrávala. Krpatému to smiešne nebolo a seriózne riešil, čo bude počas dňa jesť.

Začal som im teda pripravovať shake na desiatu. Najskôr sme však skoro 10minút riešili kto chce aký. V tom sa na scéne opäť objavila Nadin – s ukážkovým rybím vrkočom na hlave. Samozrejme pišťala, že Mima jej stratila aj poslednú fialovú gumičku. Myslel som si, že začne spokojne jesť raňajky, ale spustila fázu plaču 2, že ona do milkshaku nechcela kakao.

„Bože, daj mi silu,“ pomyslel som si... a pokračoval som pri príprave. Keď som skončil s prípravou, tak krpatý začal riešiť, že mliečny koktail asi nebude vhodný, lebo je vonku teplo. Andy mi pomohla a spoločne sme ho presvedčili, že ak ho vypije do hodiny, salmonelu určite nedostane. Nechal sa ukecať, ale zaujímalo ho čo bude jesť ďalej.

Žemľa so salámou si vyslúžila tiež plno kritických komentárov. Andy síce dodala, že je to predsa viedenská klasika a či nepozeral nikdy Komisára Rexa. Ešte že si vie udržať zmysel pre humor aj v takej vypätej situácií. Tak sme mu povedali, že ju zje prvú. Netuším, či to začal brať pod vplyvom Andy s väčším humorom alebo to bolo z toho zúfalstva, ale začal sa smiať, že sme sa už predsa dohodli, že ako prvý zje ten shake.

Nechcelo sa mi, ale tak som povedal, že mu spravím čisto ovocný shake. Už som si myslel, že to nepríde, ale KONEČNE súhlasil. Človek by si už aj pomyslel, že sa nakoniec všetko na dobré obráti, ale to som sa mýlil. Pekelné ráno ešte zďaleka nekončilo...

Nadin sa oliala tým nechceným kakaovým milkshakom. Vykríkla. Veľmi hlasno a neuveriteľne vysoko. Andy pri tom rozliala alebo jej vyprsklo z mixéra, nikto presne nevie ako sa to stalo, no z pultíka na zem začal stekať pre zmenu ovocný koktail.

„Bože, ešte nie je ani 7:30 a ja mám chuť si tam naliať vodku a ísť si sadnúť na terasu,“ povzdychla si Andy.

„Pridal by som sa,“ povedal som zúfalo, keď som na zem kládol papierové utierky, aby sme aspoň trochu zredukovali kuchynskú spúšť. Nemali sme veľa času zaoberať sa ňou, keďže incident s oliatím sa, viedol k zisteniu, že Nadin už nemá žiaden zo svetlých trikotov opraný. Šla sa prezliecť teda do tmavého. S komentárom, že k tomu jej treba prečesať vlasy nahladko. A Andy to musí nejako zvládnuť bez jej čarovnej kefy.

Krpatý sedel za stolom a s podopretými rukami pod bradou nám oznámil, že sme stále nevyriešili, čo bude jesť na obed. Dodal však, že zelenina by bola fajn. Stačí v kuse, lebo ako sa tak na nás pozerá, mixovanie nám dnes nejde. Dodal však, že k nej bude potrebovať aj nejaké proteíny. Vstal, že si ide vybrať zopár redkvičiek a rajčín. Andy chcela ísť za ním, aby predišla ďalšej nečakanej katastrofe, ktorá by náhodou mohla nastať na záhrade, ale zastavila ju Nadin, ktorá jej oznámila, že nemá žiadne tmavé baletné topánky.

„Kde sú tie nové, ktoré som ti minulý týždeň kúpila?“ spýtala sa Andy a podľa mňa už pri tom kričala.

„No predsa u teba v štúdiu,“ povedala vzhľadom na situáciu úplne pokojne Nadin.

„A tie staré?“

„Aj tie sú u teba. Veď sme v sobotu trénovali,“ odvetila Nadin takým tónom ako keby bola Andrea nechápavá.

„Prečo si si ich nevzala domov?“ spýtala sa šokovane.

„Lebo si nekázala.“

„Lebo som nekázala. Aha, dobre,“ povedala moja drahá žena s takým tónom a výrazom tváre, že som si pomyslel, že práve dosiahla nejaký nový stupeň osvietenia.

„Čo si mám obuť?“ pokračovala Nadin ako keby sa nič nestalo.

„Tie svetloružové,“ odvetila Andy a postavila sa zo zeme.

„K čiernej? Nemám rada až také kontrasty,“ krútila nosom Nadin.

„Dones ružovú stuhu, zaviažem ti mašle na vrkoč,“ odpovedala Andy.

„Dobre,“ povedala Nadin a bežala do izby po stuhy.

„Zvládla som to úžasne. Lebo som mala nutkanie jej ublížiť,“ poznamenala, keď sa vrátila za mnou do kuchyne.

„Aj ja som to zvládol úžasne,“ povedal som a víťazoslávne som ukázal na dve kôpky s desiatami, ktoré tvorili dva rôzne shaky – ovocný a mliečny – pre Nadin bez kakaa. Detská výživa pre Nadin, žemle so salámou pre krpatého a celý šťastný som tam priložil aj balenie kúskov sušeného mäsa k zelenine, ktorú si priniesol zo záhrady. Pribalil by som im tam aj čerstvé ovocie, ale zistil som, že všetko, ktoré sme mali sme rozmixovali. Keďže sme dokopy vyrobili cez 3litre ovocných a mliečných shakov.

Krpatý len poznamenal, či nemáme korenené mäso, lebo to čisté zaúdené nemá veľmi rád. „Nie, nemáme,“ povedal som najpokojnejšie ako som dokázal.

Ani neviem kto jej otvoril, ale už pri nás v kuchyni stála Kristína, šokovane sa pozerala na tú spúšť u nás v kuchyni a spýtala sa čo dofrasa robíme. Že čakala, že na ňu budem ziapať, že mešká, ale že nečakala, že meškať budeme my. A že sme už dávno mali ísť. To už krpatý stál obutý na chodbe a tiež opakoval, že bude meškať a on nikdy nemešká. A vraj v prvý deň... ako len bude vyzerať... dodal, nech si NEROBÍM STAROSTI s olovrantom, vraj to do večere snáď vydrží a ak nie, bude jesť to, čo nájde v lese. Lebo vraj mi to očividne dnes nejde.

Niekde medzitým kričala Nadin zhora či môže blištek na pery. „Môžeš,“ skríkla na ňu Andy, „len už poď.“ Ako bežala po tých schodoch zašpinila si trikot od toho lesku. Všetky tie malé ružové trblietky sa na ňom ligotali. Plač číslo 3 bol na svete. Andy si namočila ruku do vody a začala jej to zotierať.

„Mamina, som špinavá a mokrá. A celá sa ligocem,“ plakala Nadin.

„Ok, vidím, že sa tu odohráva niečo, čoho súčasťou byť nechcem. Navyše nemám mobil, aby som to natočila Marekovi, tak odchádzam. Tally vás bude čakať na dvore, dnu ju radšej nepustím. Dikičko a čau,“ skríkla Kika a už jej nebolo.

Chcel som sa za ňou otočiť a aspoň ju pozdraviť ale ako som sa obrátil, skoro ma trafil po hlave psí chvost. Krpatý vyberal totiž z tých žemlí salámu a kŕmil psa. Nie tak normálne, ale tak cirkusantsky alebo ako to nazvať. Vyhadzoval mu to do vzduchu a Ralph za tou salámou skákal a krútil sa pritom. Rád by som poznamenal, že nemáme malého psa, yorkshira alebo niečo podobné malých rozmerov, ale seriózne veľkého vlčiaka.

„Nekŕm ho,“ skríkol som pomerne podráždene. Načo mi krpec pokojne odvetil – „Veď si vravel, že ho nemôžeme kŕmiť v kuchyni. A ja som na chodbe. Už skoro 10minút. Stojím a čakám. A navyše tá žemľa so salámou nebude v tomto teple až taký dobrý nápad. Tak som nakŕmil Ralpha – veď vieš, viedenskou klasikou ako v tom seriály. Čo sa tak na mňa pozeráš? Veď to vravela mamina. Nechám si ich čisté, no ale vidím, že si mi tam dal aj papriku. Aj keď zelenú nemám rád. Žltá je v pohode. Červená môže byť. Ale len čerstvá, zaváraná mi nechutí.“

Stál som tam. Len tak. Rezignovane a bez slova. Už mi bolo všetko jedno. Už som len chcel, nech odídu. Vlastne mi bolo jedno či pôjdu deti alebo ja. Našťastie akurát schádzala dole Andy s Nadin – pre zmenu v tmavomodrom trikote a s ružovými stuhami zaviazanými na vrkoči.

Andy letmo zachytila koniec nášho rozhovoru a keď sa obúvala hovorí mi: „Načo si mu tam dával tú zelenú papriku? Veď vieš, že tu nemá rád.“

Pozeral som sa na ňu a po chvíli sa opýtal: „Ktoré z našich detí má rado zelenú papriku?“

„Predsa žiadne. Filipko má rád žltú, Nadin a Mima červenú a ja vlastne tiež,“ odvetila Andy. „Nevieš, kde mám bundu?“ spýtala sa ma.

„Neviem. A pre koho prosím ťa kupujeme tú zelenú, keďže ani ja ju nemám veľmi rád?“ spýtal som sa.

„Do prdele, musím sa zasa vyzuť. Isto ju mám hore,“ začala sa sťažovať Andy.

Ako bežala hore kričala na mňa, že asi tú papriku kupujeme pre toho, pre koho sa u nás kupuje baklažán. Ten sa tiež vždy len kúpi a poväčšine vyhodí, lebo nikomu nechutí.

„Hmm, to je zaujímavé,“ zamyslel som sa nahlas a zakričal na ňu otázku, načo jej je bunda, keď má byť cez deň 30°.

„Mám v nej predsa kľúče od auta,“ odpovedala mi pokojne a už sa znova obúvala.

„Prečo si ich nenechávaš v tej skrinke na kľúče, ktorú si chcela?“ spýtal som sa nechápavo.

„Tatino, vážne? To ako vážne sa musíte teraz rozprávať o takýchto zbytočnostiach? Keď už naozaj meškáme?“ spýtal sa krpec a mňa celkom tešilo, že vyzeral zúfalo. Aspoň nachvíľu si mohol vyskúšať aké to je, keď sa veci nedejú podľa neho. Andy vyzerala tiež, že by ju chvíľu bavilo naťahovať celú situáciu.

„Veď ako budem vyzerať, keď budem prvý deň meškať a všetci tam na mňa budú čakať?“ spýtal sa krpatý so skutočne zúfalým výrazom tváre.

„Ako sa volá?“ spýtaj som sa s obrovským záujmom.

„Tatinoooo, poďme už, prosím ťa. Veď nestačí, že budem takmer hladovať?“ bolo to zúfale a rozkošné zároveň, že som sa musel smiať. Smiala sa aj Andy.

Nadin sa len vykrúcala a obdivovala v zrkadle a pomedzi toto všetko si poznamela, že v tmavomodrej vyzerá krásne.

Andy sa naklonila ku mne, dala mi pusu na líce a povedala moje obľúbené: „Prajem ti pekný deň, láska.“ A do ucha mi pošepkala: „Volá sa Nina, ale odo mňa to nevieš.“

Vonku nás už čakala nedočkavo Tally. Vraj či sa u nás stalo niečo neobvyklé, keď nám to tak dlho trvalo. Nikto z nás jej neodpovedal. Andy vzala dievčatá do auta a kým som vyparkoval ešte mi stihla zakričať, či by sme nemali zobudiť kvôli Mime babinu.

„Neboj sa, tá sa určite zobudila už na ten krik o baklažáne,“ skríkol krpatý a tresol dverami na aute.

Chcel som na neho zato kričať, ale zaujímalo ma kto je tá Nina, tak som usúdil, že podpichovania a priateľského provokovania bolo na dnes dosť. Aj tak sa so mnou nebavil. Len vzdychal, že to určite nestihneme. Cestou mi napadlo, že mu ešte kúpim nejaké sladké a slané pečivo, aby sa predsa len nemusel v tom lese živiť tým, čo nájde. Keď som mu to podal, len sucho poznamenal, že to som mohol vymyslieť skôr a mohli sme si ušetriť tie ranné scény. Zmienku o sacharidoch a bielej múke som zvládol bez slova.

Ako mi to hovorí moja mamina? Je celý ty? Ja som bol predsa rozkošné dieťa a príjemný puberťák. No nič, skúsil som nádych a výdych a ešte raz sa spýtať, či ich na ten krúžok bude chodiť veľa. „Spýtaj sa zajtra,“ odpovedal mi. Asi som sa na neho sprosto pozeral, lebo mal potrebu dodať: „Nie som organizátor, odkiaľ to mám vedieť?“

„Možno len tak vyzeráš,“ povedala mi moja žena, keď som jej túto časť referoval...

Skúsil som ešte otázku, či tam bude mať niekoho, koho pozná. Odpoveď: „Samozrejme, Davida,“ mi veľmi nepomohla. Nechal som to radšej tak. Nebolo ani osem ráno a mal som za sebou toľko ako za minimálne víkend.

Podarilo sa mi ho doviesť presne načas. Dokonca nám ostali 2 minúty. Bol spokojný, lebo takmer ďalších 5 detí meškalo a čakali na nich skoro 20minút.

Keď som prišiel do práce, asistentke som stihol oznámiť, aby môj kalendár prezdieľala mojej žene a už mi volala Andy. Vraj práve prišla domov a kuchyňa presvetlená slnečnými lúčmi dáva úplne iný nádych celej tej kuchynskej spúšti. Vraj tam chýba už jedine len porozsypovaná múka a vyzerá to ako zo zlého kuchárskeho filmu. „Mrzí ma, že je to na tebe, kým sa zobudí babina,“ povedal som jej súcitne.

„Vieš, možno to bude na babine. Volala mi práve Nadin,“ povedala a nastalo dlhé ticho. Bál som sa opýtať, ale po asi 30sekundách ticha som sa zmohol na: „A?“

„A chcela mi povedať, že ona sa vlastne ráno nestihla naraňajkovať... (Dramatická chvíľa ticha) a vrecúško s baletnými topánkami zabudla doma v izbe,“ kričala do telefónu Andy. Cítil som, že to nie je všetko. Nebolo, po chvíli dodala: „AAAAA, vraj je tam jediná s trápnym vrkočom a všetky dievčatá majú vyčesané vlasy nahladko.“

Byť rodičom je niekedy naozaj ťažké. A preto viac nebudem svojej žene kecať do nápadov či robiť harmonogramy aj na leto alebo nerobiť. Lebo bez nich to očividne nezvládame. 

 Denník
Komentuj
 
 fotka
pubertslatinocelny  5. 9. 2021 13:44
Pred 10 rokmi by tu bolo 10 reactov a aspoň pár komentárov
Napíš svoj komentár