Fliper: Len tak.... alebo úvaha obyčajného človeka o jeho biednom živote....

Dnes mám takú čudnú náladu a ani neviem prečo píšem tento blog..... Asi to bude tým, že som po dlhom čase v práci sám, nevyhráva tu ten .... americký hip-hop, ale mix absolútne spolu nesúvisiacich a k sebe sa nehodiacich žánrov podľa môjho vlastného výberu, a tak ma prepadla melanchólia.

Myslím, že až teraz mi začína dochádzať ako radikálne sa môj život zmenil za posledný rok a pol.... zmenil a ešte sa bude meniť....

Tí čo ma poznali pred rokom a pol, vedeli, že som vždy a za každých okolností šťastný, večný optimista a snažím sa žiť akoby ten deň mal byť posledný. Moja filozofia z mladosti, alebo skôr detstva, kedy som si uvedomil, čo znamená, že hociktorý deň môže byť posledný a ďalší už byť nemusí.....

Dnes už takto nežijem.... ja proste nevládzem... nevládzem sa pretvarovať a tváriť, že je všetko v poriadku a ja som bezvýhradne šťastný.... proste nie som.... nie, ja nie som šťastný ani napriek tomu, že som sa oženil, mám rodinu, domov a dôvod prečo byť šťastný, tak ním nie som..... proste tie pocity hlbokého, ale napriek tomu chvíľkového, šťastia, keď som s rodinkou, nedokážu preklenúť pocity, ktoré mám, keď som sám....

Ja teraz nie som len sám, ja som osamelý. Osamelý napriek tomu, že mi pred chvíľou volala žena, ktorú milujem najviac ako sa len dá. Osamelý napriek tomu, že mám všetko.

Ráno som sa ponáhľal do práce. Kvôli zápcham som sa rozhodol ísť metrom.... To prvé som zmeškal a tak som si sadol a čakal na ďalšie. A prišiel ku mne taký zvláštny muž. Povedal by som, že možno aj bezdomovec, ale na bezdomovca mal čisté, hoci staré šaty a spýtal sa ma či by som mu nedal dolár.... tak som vytiahol peňaženku a podal mu päť dolárov so slovami, že drobnejšie nemám, ale to je v poriadku.

A vtedy sa na mňa tak zvláštne pozrel a spýtal sa, či je to naozaj v poriadku. Dosť ma zarazil a tak som mu len potvrdil, že je to naozaj v poriadku a že tie zvyšne 4 doláre potrebuje evidentne viac ako ja.....

Pozrel sa na mňa ešte čudnejšie a povedal – „Je evidentné, že jeden z nás potrebuje niečo viac. Možno ja potrebujem vaše 4 doláre, aby som si mal za čo kúpiť jesť, ale je evidentné, ako ste povedal, mladý muž, že vy si darovaním 4 dolárov, o ktoré vás nik nežiadal, nekúpite pokoj, ktorý tak márne hľadáte.“

Pozeral som na neho s očami niekde uprostred čela a otvorenými ústami a on mi vrátil mojich 5 dolárov, otočil sa a odišiel. Po pár sekundách som vstal a zakričal na neho – „Čo by ste urobili, keby som mal presne jeden dolár?“

On sa len otočil a s úsmevom na tvári mi pokojne povedal – „Vrátil vám ho, pretože je evidentne, že ho potrebujete viac ako ja....“

A potom si už pamätám len ako do mňa v metre buchla jedna pani s tým, či láskavo vystupujem a ak nie, nech nestojím v tých dverách ako teľa. Zvyšok cesty som rozmýšľal, či sa to stalo naozaj, alebo či to je len výplod mojej fantázie. Ja proste neviem či to bolo skutočné alebo nie.

Ale myslím, že na tom nezáleží. Podstatné je, čo som si z toho vzal. Došlo mi ako vyzerám. Proste som sa v práci postavil pred zrkadlo a uvedomil si ako vyzerám oproti vlaňajšku. Ako som po tom všetkom zostarol, ako som sa zmenil, ako mi pribudli vrásky, uvedomil si kam sa podela tá iskra z mojich očí, ktorú tam tak márne všetci hľadali. ....

Uvedomil som si ako to brácho myslel, keď mi raz z ničoho nič povedal – „Tak tu začína život. Dospel si.“

A uvedomil som si, že som zrazu dopadol. Vždy som hovoril, že je jedno ako dlho budem padať, ale že keď dopadnem, vstanem, a pôjdem ďalej. Ale zrazu mám strašnú chuť ostať ležať. Proste mám pocit, že už nedokážem, nie ja nechcem, vstať a ísť ďalej. Proste mňa už nebaví robiť všetko preto, aby bol každý okolo mňa šťastný, robiť všetkým radosť a stále niekomu niečo dokazovať. Ja jednoducho nedokážem ďalej plniť rodičom ilúziu o tom ,že som dokonalý.

Ja sa nedokážem hrať ďalej na dokonalého rodiča. Teraz to je iné, ale pred nejakým časom som mal proste strašne pocity. Ja sa za ne strašne hanbím sám pred sebou a viem že to nikto nechápe a asi ani nepochopí. Povedal som to v stave najväčšieho zúfalstva jednej babe na nete (nie, nebola to Mel) a ona sa ma nesnažila ani len trochu pochopiť a automaticky ma odsúdila akoby to bol zločin. V konečnom dôsledku asi aj je.

Proste ide o to, že raz som od našich chcel, aby mi postrážili malého. Uznávam, že v tom čase som to od nich chcel pomerne často a oni to raz nezvládli a povedali mi, že je to moje dieťa tak sa mám starať. A vtedy to začalo.... začínal som mať pocit, že ho nenávidím, že ho neznesiem a chcem, aby raz a navždy zmizol z môjho života. Jednoducho už mi prišlo neznesiteľné to, že som celé noci hore, lebo nespí a ja mu čítam knižky, to že som s ním celé dni a nemôžem si ísť ani na blbú hodinu zahrať squash, lebo sa mám starať.....

Tváril som sa, že je všetko v poriadku, ale necítil som sa tak.... vždy keď som mu čítal, kreslili sme alebo sa spolu hrali, vždy som myslel na to, aké by to bolo úžasne krásne, keby som sa zbalil a odišiel.... proste odišiel ďaleko sám, bez neho a užil si život, mladosť....

A proste akoby to ten malý drobec tušil, raz, keď som ho zaspávala a myslel si, že spí a potichu vychádzal z izby, začul som len také tichučké – „Osinko, lubimkam ťa.“ A vtedy som len cítil ako mi začínajú tiecť slzy a uvedomil som si, čo som za človeka, ktorý dokáže myslieť na niečo tak strašne ako je opustiť vlastné dieťa, ktoré nemá nikoho len mňa. A ten drobec ku mne prišiel a spýtal sa prečo plačem a že nechce aby som plakať a potom ma len strašne silno objal a pritúlil sa. Došlo mi, že ten pocit mi stál za ten blbý squash, za vymeškané party, koncerty a všetko to čo som si myslel, že som musel obetovať. Dostal som niečo viac....

Začínam mať pocit, že aby som bol šťastný musím niečo obetovať. Možno píšem tento blog teraz preto, lebo sa proste nedokážem vyrovnať s tým, že sa musím presťahovať zo svojho milovaného mesta, opustiť svoju rodinu, priateľov, zmeniť školu proste to všetko preto, len aby mala moja ženuška aspoň sčasti takú prácu akú si vysnívala.....

Asi sa len bojím, že ostanem sám a nenájdem si nových a tak úžasných priateľov ako som mal. Možno sa bojím, že tentokrát pre to väčšie šťastie obetujem všetko a ono sa na mňa vykašle. Možno sa bojím, že veta – „Život jednou rukou vracia to, čo druhou berie“ – neplatí. Možno sa bojím, že pre hľadanie pokoja rozdám všetky 5dolárové bankovky tohto sveta a pokoj nenájdem. A možno mám strach, že si tých 5 dolárov odo mňa nikto ani nevypýta, pretože evidentne ich potrebujem viac....

Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Len tak.... alebo úvaha obyčajného človeka o jeho biednom živote....

3 komenty k blogu

Horúce!