Nemesis (poviedka)

Najväčších nepriateľov si človek tvorí sám. Desím sa toho, čo bude keď ma nájdu. Stratím posledné útočisko a budem im vydaný napospas. Prenasledujú ma, sú stále pri mne. Som ich otrokom. Otrokom vlastných myšlienok. Chcem zabudnúť. Nedovolia mi to. Stále sa objavujú, ukazujú to čo nechcem vidieť. Víria hlavou, nútia myslieť na to na čo chcem zabudnúť. Nedá sa s nimi bojovať, lebo oni sú Ja. Najväčších nepriateľov som si stvoril sám. No poraziť ich nedokážem. Oceán myšlienok ktorý ma utopí. Stále hlbšie a hlbšie. Ponorili ma na samé dno a dohnali do temných vôd zakázaných vedení a zabudnutých symbolov. Dohnali ma do zúfalstva a ukázali náš svet v čiernom temnom svetle reality. Tie myšlienky trýznia moje hlavu a nedajú pokoj mojej zničenej mysli. Pripomínajú mi ako som čítal o bezbožných rituáloch dávnych vekov. V knihách z najhlbších depozitov našich múzeí plných temných vedomostí, ktoré mali ostať zabudnuté. Vôkol je tma, a moje oči a myseľ si už nerobia nádej na svetlo. Ako ešte môže existovať v tomto pochmúrnom svete? Neustále myslím na smrť, vykúpenie, no aké je to vykúpenie, ak ma ponorí do ešte hlbších priepastí. Pre mňa už nieto nádeje, na večnosť. Ako môže mať nádej v tomto a všetkých životoch ktoré prídu niekto, kto sa zahrával s tak nečistými silami? Nesväté vedenie ktoré mi dalo moc a vzalo nádej. Knihy ktoré som hľadal roky, ich štúdiu zasvätil mesiace a ktoré ma porazili behom pár dní. Ktoré nakazili moje myšlienky, otrávili moje vedomosti, infikovali moje sny, uťali hlavu mojej nádeji, rozdrvili lebku mojej budúcnosti. Ktoré ma priviedli do absolútneho šialenstva a nechali napospas...Sebe samému. Mojim najväčším nepriateľom, mojou Nemesis som Ja sám. Ako môžem poraziť seba, ak ma smrť desí ešte viac? Viac ako všetky temné zákutia zeme a vesmíru ktoré som zahliadol. Viac ako temné planéty plné desivých stvorení, viac ako pošpinený Pantheón padlých Bohov. Iný nechápali čoho sa obávam, nazývali ma samotným diablom. No tam, sú stvorenia proti ktorým boli moje činy len úbohým predstavením s handrovou bábkou na ruke pre neveľké publikum zvané svet. Neospravedlňujem svoje činy a zaslúžim si za ne pykať, no pykať primeraným trestom. Musel by som zmrzačiť celé vesmíry aby som si zaslúžil osud ktorý ma čaká. Stvoril som si to však sám a musím to prijať. Varoval som ostatných, varoval som vedcom že ich poznatky nesmú napredovať takým tempom. Aj keď mi nikto neverí ja som videl To, čo sa nachádza v neprebádaných temnotách vôkol nás. Vedci sa opájajú malými víťazstvami na poli vedy, no keď raz preniknú za závoj oddeľujúci náš svet od nekonečnej tmy, nebude už cesty späť, a to, čo budovali stovky generácii bude nenávratne stratené. Nikto ma však neposlúcha, majú ma za blázna, zavreli ma do tmavej cely a ignorujú moje varovania. Pochabo popierajú akékoľvek iné existencie, a odmietajú uvedomiť si to nečisté zlo ktoré už aj začalo prenikať do nášho sveta. Sveta ktorý už infikovali, ktorý je rozožieraný, snažiac sa vytvoriť kolóniu strachu a nenávisti, bolesti a smútku. Ako ešte môže byť nádej? Možno si ľudia zaslúžia takýto osud, pykať za svoje hriechy. Tvrdia že ja som priviedol zlo...Oni ho však priviedli dávno predo mnou. To ich zlo ma prinútilo k zlu môjmu, začarovaný kruh nečistých síl ktorý má len jeden jediný cieľ. Rozdrviť všetky nádeje. A z priepasti prichádza ešte niečo strašnejšie, niečo horšie, bezmenné, pretože žiadne slovo v žiadnom jazyku nedokáže popísať takú hrôzu, niečo tak skazené, nečisté, kruté... Zahliadol som len zlomok tej obludnosti, malú časť a preto viem že sme stratení. Čaká ma. Ťahá ma k sebe. Vezme si ma. Zahodí moje telo, zničí moju dušu... a nechá si len poslednú časť. Tú kvapku temnoty, zla ktorá je v každom z nás. Chcem proti tomu bojovať, no nedá sa to. Tá nevýslovná moc vedie moje ruky aby miešali jed. Paradox, ako sa už teraz moja duša a myseľ oddeľujú od fyzického tela. Myseľ bojuje, aj keď zožieraná čiernymi myšlienkami a telo už odovzdane chystá jed. Ako môžem bojovať proti niečomu Takému, ak ma porazilo vlastné telo? Myseľ je v ňom uväznená, závislá na ňom. Ako sa dá robiť niečo ak sa vzoprie? Cítim ako sa myseľ poddáva...ako sa podvoľuje myšlienkam...mojej Nemesis. Čakajú ma hrôzy, ktoré budem zažívať večnosť, no nastali by skôr či neskôr. A skôr či neskôr doľahnú na každého...Prekliaty som ja, lebo som si ich uvedomil a videl ich. Mnohý vidia v smrti vykúpenie, no smrť...je trest. Ten najvyšší. Trest samotnej Temnoty. A teraz viem čo musím spraviť. Konečne si pichnúť tú injekciu so smrteľnou dávkou, niečo čo som zbabelo odkladal, a démon život ma pošle do temných priepastí... Kde ostanem naveky...

 Blog

2 1 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu